Farnosť Turzovka

Pokračujeme v úvahách o sv. omši (11.)

Minule:

Človek má zakódované spoločné stolovanie

Vo svätej omši sú mnohé prvky stolovania

U starozákonného človeka bolo každé jedlo posvätným

Sv. omša bola zrodená v kontexte heb­rejskej obetnej hostiny

Dnes:

Potreba pokory pri uvažovaní nad sv. omšou

Starozákonná a novozákonná Pascha.

Hostina Boha a človeka

PASCHA

Andrea Gasparino:

Myslím si, že zakaždým, keď sa púšťame do štúdia omše, naše srdce by mala napĺňať riadna dávka vá­hania: mali by sme cítiť to, čo cíti horolezec, keď sa chystá vystúpiť na veľmi vysoký a dosiaľ nezdolaný vrch.

Podľa mňa je to vždy tak trochu namyslenosť chcieť študovať omšu, pretože to znamená chcieť do našej hla­vy dostať najväčšie kresťanské tajomstvo.

Miesto Márie pri rozjímaní o sv. omši:

Skôr než teda začneme, urobme najprv jednu vec; prejavme svoju pokoru: poprosme o Máriinu pomoc. Popri Dvanástich je zaiste ona tým človekom, ktorý naj­lepšie pochopil omšu, je prvým ľudským srdcom, ktoré tĺklo pre omšu, je prvým ľudským srdcom, ktoré sa da­rovalo a tým najdokonalejším spôsobom sa obetovalo pri najväčšej omši dejín: pri omši na Kalvárii. Nevieme či bola vo Večeradle, ale bola pri Ježišovej obeti na kríži.

Panna Mária nám pomôže. Robievajme to často: ustavične potrebujeme jej pomoc. Nepúšťajme sa do tohto štúdia bez jej svetla: bolo by to nerozvážne.

Nerobme si ilúzie:

Tajomstvo omše tu na zemi nikdy úplne neodhalíme. Ani veľkí teológovia by si ne­mali robiť ilúzie: iba svätí môžu pochopiť o niečo viac ako bežní smrteľníci.

Malo by nás to aj povzbudzovať, pretože čím väčšmi sa priblížime k Bohu, tým sme schopnejší chápať do hĺbky: aj starenka môže pochopiť tajom­stvo omše hlbšie ako učený teológ.

Na pochopenie omše teda nestačí štúdium, treba sa aj modliť: kto sa bude viac modliť, dostane sa hlbšie, kto sa bude modliť málo, bude mať v hlave len bezdu­ché teologické poznatky. A mať len teologické poznat­ky je ako mať v rukách množstvo tehál na postavenie domu, ale byť bez domu.

V nasledujúcej téme, ktorá je spojená s predchádzajúcou chceme vnímať sv. omšu ako hostinu i ako obetu.

 Každý, komu záleží na čoraz plnšej účasti na sv. omši, skôr či neskôr musí poznať to, čo hovorí Sväté Písmo o starozákonnej paschálnej hostine. Eucharistická liturgia totiž nie je nič iné, ako samým Ježišom zreformovaná paschálna hostina. Súbor znakov, gest, slov nebude nikdy pochopený, ak neuvidíme ich biblický koreň.

Čo bola Pascha?

V jednej prednáške nemožno podrobne predstaviť bohatstvo židovskej Paschy, ale jej určité elementy musíme vidieť. Nakoniec mnohí to poznáte. Predovšetkým si treba zapamätať, že Pascha bola hostina, usporiadaná podľa podrobných pokynov Mojžiša, ktorý oznamoval vôľu samého Boha. Pascha teda, z Božieho ustanovenia, bola obetnou hostinou a ako svätá hostina bola pre Židov tým, čím je pre nás sv. omša. S tým rozdielom, že u nich bola slávená raz za rok. Pravdepodobne z toho je odvodený príkaz Cirkvi, ktorý sa dožaduje u katolíkov aspoň raz v roku, vo veľkonočnom období, t.j. v období Paschy, plná, teda s prijatím Najsvätejšej Sviatosti spojená účasť na sv. omši.

Trochu k prvej Pasche:

Pascha (prechod) je najväčší židovský sviatok, pamiatka oslobodenia Izraelitov z egyptského otroctva. Hebrejský názov Chag ha-Pesach pripomína, že Boh „prekročil” domy Izraelitov, ušetril ich a zachránil pred anjelom smrti (por. Ex 12, 23 - 27). Sviatok Paschy je teda sviatkom oslobodenia Božieho ľudu, ktorého činiteľom je samotný Boh - Jahve. Iný názov pre sviatok je Korban Pesach, ktorý zvýrazňuje obeť veľkonočného Baránka (por. Ex 12, 3.43). Baránok je prvopaschálnou obetou, jeho krv ochránila Izraelitov od záhuby. Pascha je tiež známa ako Chag ha mazot (sviatok nekvasených chlebov). Keď Izraeliti utekali z Egypta, „ľud si vzal cesto ešte pred vykysnutím” (por. Ex 12, 27). Pre tento sviatok je typické jedenie macesov - nekvaseného chleba.

Takže Pascha bola slávená ešte v Egypte. Pre Starozákonný ľud bola prechodom k životu – ich domy boli „prekročené“ pre krv baránka, ľud prešiel z otroctva do zasnúbenej zeme.

Do tohoto slávnostného dňa vstupuje Ježiš Kristus.

 Už nie ako pripomienka Jahveho činu, ale ako uskutočnenie najväčšieho Božieho zásahu v dejinách. Boh sám sa stáva obetovaným Baránkom. Obeť tisícov baránkov, každoročne zabíjaných v chráme, sa nahrádza dokonalou obetou Božieho Syna Ježiša Krista. Sv. Justín poukazuje na analógiu medzi ražňom, dvoma prekríženými kúskami dreva, na ktorých bol pečený veľkonočný baránok, s Kristovou obetou na kríži. A Ján Krstiteľ prorocky potvrdil túto skutočnosť: „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta.”

Spomienka na Paschu

Každý rok slávia Židia sviatok Pesach ako pamätný deň, pripomienku Jahveho spásonosného činu. Oslava Paschy je spojená s prinášaním obety v chráme a so slávením domácej hostiny. Nie je to len krásna spomienka, pre Izraelitov sa stáva Exodus skutočnosťou, aktualizuje sa práve v tejto chvíli. Preto je Pascha slávnosťou najväčšej radosti, ktorá odhaľuje, ako Boh viedol svoj ľud z otroctva do slobody, zo smútku do radosti, z trúchlenia do jasania, zo zajatia k záchrane a z temnoty do veľkého svetla.

Pascha bola obetnou hostinou.

Baránok, prinesený Bohu na obetu, bol hlavným pokrmom tejto hostiny a tvoril svätý pokrm. Požívaním baránka Židia vstupovali do spoločenstva s Bohom. Ako svätý pokrm musel byť požitý v celku, a to, čo nezjedli, spálili na ohni, lebo so svätým, nemohli zle zachádzať. Židovská obetná hostina bola teda spojená so zjednotením s Bohom a posväcovala účastníkov. Bola zakázaná pre cudzincov!

Pascha bola spomienkovou hostinou.

Židia, keď jedli posväteného baránka, spomínali, ako jeho krv zachránila ich prvorodených v Egypte. Táto spomienka sa premenila na veľké vďakyvzdávanie za všetky zázračné zásahy Boha vo Vyvolenom Národe: za vyslobodenie z egyptského otroctva, za zázračný prechod cez Červené More, za starostlivosť na púšti, za mannu, vodu... Zvlášť spomínali a vzdávali vďaky za zmluvu, uzavretú na hore Sinaj, za vstup do Zasľúbenej Zeme a všetky víťazstvá, za prorokov, veľkých Božích sudcov, kráľov... Keď jedli posvätného baránka, spomínali tiež na Božie diela a spievali hymny vďakyvzdávania. Paschálna hostina bola jednou veľkou modlitbou zvelebujúcou Boha za to, čo v priestore vekov urobil pre Vyvolený ľud. Takto vyzerala aj Pascha, ktorú pripravili Apoštolovia vo Večeradle. Ježiš spolu s nimi požíval obetovaného baránka a zveleboval Otca, ktorý sa staral o jeho národ, o jeho prapredkov.

Forma Paschy

Paschu začínali tak, že hlava rodiny požehnala jeden chlieb a tento chlieb jedli všetci účastníci. Týmto spôsobom vzniklo spoločenstvo jedného chleba, ktoré trvalo počas celej hostiny, kým nevypili posledný kalich, tiež slávnostne požehnaný hlavou rodiny. Vypitie kalicha končilo hostinu spomienky.

Čo z toho vyplýva pre nás?

Porovnanie: Treba na to pamätať, keď chceme vstúpiť do Večeradla. Tam totiž Ježiš premieňa túto židovskú hostinu na Hostinu Nového Zákona. V centre bol baránok, obetovaný a zabitý na obetu. Jeho miesto zaujíma sám Ježiš Kristus – zabitý, aby svojou krvou pomazal srdcia tých, ktorí veria v Neho a vyslobodil ich z otroctva oveľa horšieho, ako bolo egyptské, z otroctva hriechu, a zachránil ich od smrti, nielen dočasnej, ale večnej.

Ježiš podáva svoje Telo a svoju Krv, ale využíva k tomu chlieb a víno paschálnej hostiny. To bude jediný pokrm Paschy Novej Zmluvy. Spoločenstvo, ktoré ho požíva, bude zjednotené nielen jedným chlebom, ale Telom Krista, nielen jedným kalichom, ale Krvou Majstra.

Novozákonné vďakyvzdávanie

Miesto vďakyvzdávania za zásah vedúci k záchrane a obohatenie jedného národa nahrádza vďakyvzdávanie za veľkú lásku Boha, ktorá sa zjavuje v Jeho dielach: vďakyvzdávanie za Vtelenie, za otvorenie neba, za prekonanie smrti a adopciu človeka Bohom, za príklad, aký nám zanechal Boží Syn, za zoslanie Ducha Svätého, za ustanovenie Cirkvi, za prísľub vnútorného triumfu dobra nad zlom. Tieto veľké udalosti sú odvtedy spomínané počas Eucharistickej, čiže vďakyvzdávajúcej Hostiny. Táto spomienka má totiž vďakyvzdávajúci charakter, a v tejto situácii dokonca spomienka na utrpenie a smrť Ježiša na kríži vyžaruje radosť Jeho zmŕtvychvstania.

Za čo ďakujeme my?

Svätá omša, ako novozákonná Pascha sa stáva vďakyvzdávajúcou hostinou, počas ktorej sa sprítomňuje prechod Ježiša cez utrpenie a smrť do nového života a návrat z tamtoho sveta k tým, ktorí v Neho veria a to s tým účelom, aby im dokázal, že prechod je už otvorený a oni môžu touto cestou bezpečne ísť. Iba viera môže zjaviť veľkosť tajomstiev, ktoré v každej sv. omši spomíname, iba on nás môže urobiť schopnými čoraz hlbšie prežívať ich bohatstvo, iba cez vieru môžeme mať na nich účasť.

Dôkladne si premysli náboženský rozmer paschálnej hostiny, a keď pochopíš výrečnosť všetkých jej prvkov, pokús sa pri sv. omši pripraviť takúto Paschu. Pokús sa vidieť tieto zásahy Ježiša, ktoré premenili starozákonnú Paschu na Paschu Nového Zákona. Usilujte sa pochopiť, že vo Večeradle Ježiš ukončil slávenie starozákonnej „Omše“ a začal sláviť sv. omšu Nového Zákona. Prežitie takejto hostiny zanecháva nezmazateľné stopy v srdciach účastníkov a pomáha v chápaní bohatstva svätej Obety.

Zhrnutie:

Eucharistická liturgia je Ježišom zreformovaná paschálna hostina.

Pascha (prechod) je najväčší židovský sviatok, pamiatka oslobodenia Izraelitov z egyptského otroctva.

Pascha bola obetnou hostinou.

Svätá omša, ako novozákonná Pascha sa stáva vďakyvzdávajúcou hostinou, počas ktorej sa sprítomňuje prechod Ježiša cez utrpenie a smrť do nového života a návrat zo sveta k tým, ktorí v neho veria.

Nabudúce:

Porovnanie Poslednej večere s Paschou.