Pokračujeme v úvahách o sv. omši (9.)
Minule:
Sv. omša je pamiatkou, ktorá odoláva zubu času, hostina, ktorá pripomína najväčšie udalosti zo života Ježiša.
Sv. omša je rodinná hostina, kde musíme niečo doniesť a byť priateľom so všetkými.
Na sv. omšu je potrebné s pripraviť navonok i srdcom
Sme zjednotení spoločnými gestami i mysľou
Dnes:
Náročnosť spojenia rodinnej slávnosti s obetou.
V minulosti zdôrazňovaná Kalvária.
Od extrému do extrému v chápaní sv. omše ako obety?
Obetná hostina
Jednou z veľkých ťažkostí pri ukazovaní bohatstva Eucharistickej Obety je zharmonizovanie Večeradla s Golgotou.
Možno dať až do protikladu – Rodinnú hostinu s obetou - utrpením?
Sv. omša totiž je tak hostinou, ako aj obetou, presne povediac, sv. omša je obetnou hostinou, kde sa súčasne uskutočňuje Večeradlo i Golgota. Keď pozorujeme dejiny účasti na sv. omši, tak ľahko spozorujeme jestvovanie stáleho zdôrazňovania jedného aspektu na úkor druhého.
Generácie pred nami boli vychované k chápaniu sv. omše ako obety do takého stupňa, že od znaku sv. kríža, ktorým sa začína omšová liturgia, po Iďte v mene Božom, putovali za Kristom od Getsemanskej záhrady až po hrob. Kulminačným bodom bolo premenenie, ktoré stavalo účastníkov na Golgotu. Nekrvavým spôsobom bola sprítomnená krvavá obeta Krista. Mnoho ľudí takto pristupuje k sv. omši. Takáto účasť formovala ich život. Ich účasť na sv. omši, dávnejšie slávenej ešte latinsky, okrem toho, že nerozumeli slová, bola veľmi intenzívna, pretože dovoľovala konkrétne prežívanie Ježišovho umučenia.
Posun v dnešnej dobe.
Nás už túto formu účasti žiaden z oficiálnych cirkevných učiteľov neučil, a niektorí dokonca hovorili o nej z úsmevom, nachádzajúc nie príliš šťastnú interpretáciu istých znakov, napr. spomienku na Judášov bozk, keď kňaz bozkáva oltár. Umývanie rúk malo pripomínať umytie rúk Piláta pred odsúdením Ježiša... Nepodceňujme tento pohľad, ba treba obdivovať starších ľudí, že dokážu tak jednoducho a hlboko chápať sv. omšu ako obetu.
Edward Staniek to komentuje takto: Liturgia prvých storočí, ako je predstavené v patristickej literatúre, jasne mi ukázala na nie príliš podarený cieľ nášho pokolenia, ktoré smeruje k prežívaniu sv. omše ako hostiny, a teda pozýva do Večeradla a nie na Golgotu. Totiž, takýto bol program liturgickej obnovy, odporúčanej II. Vatikánskym koncilom. Z praktického pohľadu sa však vec veľmi nevydarila. Tak veriaci, ako i dušpastieri vo veľkej miere stratili obetný charakter sv. omše, stratili z očí jej spojenie s Golgotou a neobjavili vedomie a život tajomstva Hostiny vo Večeradle. Súčasne veľmi mnoho katolíkov nechápe sv. omšu ako obetu Krista, neprežíva jej hodnotu a preto sa na nej nezúčastňuje. Je to škoda, ktorá sa nedá tak ľahko napraviť.
Ako to vnímame u nás?
Myslím, že u nás je to v strede. Sám to vyjadrujem pri vyhlasovaní úmyslu sv. omše: Sv. omša je obetovaná za...
V čom je problém? Ťažkosť zharmonizovania prežívania Večeradla s Golgotou je väčšia, akoby sa zdalo. Vyplýva to z toho, že na Golgote pod krížom, nemožno postaviť stôl, aby sme mohli požívať hostinu. Atmosféra Golgoty sa nedá zosúladiť s atmosférou hostiny. Ktokoľvek teda pristúpi ku krížu, aby bol účastný krvavej obety Ježiša, ten nemá žiadnu náladu na radostné požívanie hostiny. Preto ľudia z pokolenia mojich rodičov sa zúčastňovali na svätej Obete, ale zriedka prijímali Najsvätejšiu Sviatosť. Autenticky sa zúčastňovali veľmi hlboko, často oveľa hlbšie, ako my, ale nepristupovali k stolu, aby sa sýtili, ale aby pod krížom zohýbali kolená.
Ako tento paradox vyriešil Ježiš na Veľký Štvrtok?
Zaviedol priateľov na sv. omšu do Večeradla, ale „neotvoril im okná“ do bolesti na Golgotu. Prežívali Večeradlo, hostinu, v ktorej Ježiš spomenul Golgotu, ale ich na ňu neviedol. Golgota bola skrytá v slovách Ježiša, vtedy ešte pre nich nepochopiteľných, ktoré hovorili o obete: Toto je moje telo, ktoré bude vydané za vás. (...) Toto je moja krv, ktorá bude vyliata za vás i za všetkých.
Apoštolovia vo Večeradle boli účastní na tom, čo sa malo vykonať na druhý deň. Boli účastní na Ježišovej obeti, lebo mali v rukách a požívali Telo Majstra a pili Jeho Krv. Po zmŕtvychvstaní keď zasadnú k stolu počas sv. omše, prežívali tajomstvo Večeradla a tak isto budú spomínať na Veľký Piatok. Teda pri sv. omši slávili Poslednú večeru, Golgotu i zmŕtvychvstanie.
Všimni, že Ježiš nezaviedol svojich priateľov na Kalváriu. On ich uchránil od bezprostredného prežívania agónie na kríži. Iba Ján bol blízko a mal bezprostrednú účasť na tejto krvavej obete. Tento detail je dôležitý, pretože stretnutie Ježiša s Apoštolmi, bezprostredne pred umučením a bezprostredne po umučení, sa uskutočnilo vo Večeradle. Vo Večeradle na Veľký Štvrtok prežívali to, čo sa stane na Veľký Piatok, a vo Večeradle na Veľkonočnú nedeľu prežívali to, čo sa už stalo na Golgote. Apoštolovia sa bezprostredne nedotýkali krvavých rán Ježiša, ale dotýkali sa stôp týchto rán na zmŕtvychvstalom tele svojho Učiteľa. Večeradlo je teda miestom spomienky na Golgotu, a sv. omša po zmŕtvychvstaní Ježiša je už spomienkou na utrpenie a smrť, ako cesty Majstra, ktorá vedie do slávy.
Teda evanjeliová cesta, ktorá vedie ľudí k pochopeniu bohatstva sv. omše, je cesta, ktorá vedie do Večeradla. Až vo Večeradle, začnú objavovať, ako je v tejto pamätnej Hostine prítomné – hoci skryté – celé tajomstvo Ježiša.
Takže nemal by byť problém spojiť pri sv. omši rodinnú hostinu s obetou a takto prežiť sv. omšu. Ježiš vo sv. omši je trpiaci, ale aj zmŕtvychvstalý.
Zhrnutie:
Sv. omša nie je len bolestná kalvárska obeta.
Sv. omša nie je iba spomienka, hostina jeho priateľov.
Ježiš s apoštolmi slávil Poslednú večeru, Golgotu i zmŕtvychvstanie.
Sv. omšu vnímame ako Ježišovu obetu, ale stretávame sa v nej so zmŕtvychvstalým Kristom.
Nabudúce:
Obeta spojená s hostinou
Hebrejská obetná hostine
Odozva tejto obetnej hostiny vo sv. omši