Pokračujeme v úvahách o sv. omši.
Minule:
Eucharistia je pre Cirkev najväčší poklad. Cíti za ňu zodpovednosť.
Vidíme eucharistický chlad.
Potreba správneho katechizovania.
Ako možno dosiahnuť eucharistickú lásku:
- vnímania Eucharistiu nie ako predmetu
- prejsť od eucharistického formalizmu k živému vzťahu.
- treba prehĺbiť vedomosti
Dnes:
Prečo sú „veriaci“ čo najďalej od oltára
Podlipoví kresťania
PREČO NEPRICHÁDZAJÚ
Prečo mnohí tak ľahko a pod hocijakou zámienkou opúšťajú sv. omšu?
Nedivme sa tomu. Keby vedeli, čo je sv. omša, určite by prišli. Iba nedávno som s radosťou počul človeka, ktorý vysvetľoval, že pre ďalekú cestu nemohol byť v nedeľu účastný na sv. omši, a preto sa jej zúčastnil v týždni. Takže sú aj svetlé výnimky.
Neurobila svoje i interpretácia cirkevného prikázania: „V nedeľu a v prikázaný sviatok zúčastniť sa celej sv. omše“?
Iste, ak niekto nemôže byť na sv. omši v nedeľu, tak už vôbec nemyslí na to, že o niekoľko hodín v pondelok, bez väčších prekážok môže stáť pred oltárom a zúčastniť sa sv. omše.
Ak niekto nemôže byť na oslave menín u svojho priateľa v deň menín, tak prichádza k nemu pri prvej príležitosti, ktorá sa mu naskytne. Je to totiž pre neho a pre priateľa pocta a radosť. Možno si to priateľ ešte viac váži. Mohol sa ospravedlniť a mal to vybavené. Ale on prišiel.
Čo pomôže?
To je to. čo sme hovorili minule: „Odvecniť“ eucharistiu a preniesť ju do vzťahu – „ja a Ježiš“. Len málo je tých, ktorí takto chápu svätú omšu. Väčšina v náboženskom živote hľadá zámienku, aby sa oslobodila účasti na sv. omši. To je dôkaz, že účasť na Kristovej Obete chápu ako bremeno, ako povinnosť, a nie ako radostné stretnutie pri stole na spoločnej hostine.
Pamätajme na to, že nedeľa je spojená so sv. omšou, ale nie opačne. Spojenie účasti na sv. omši výlučne s nedeľou je z pohľadu objavovania hodnoty svätej omše vážnym omylom. Máme chápať zmysel nedele ako Pánovho a svätého dňa. To je naša prvá úloha.
Druhou úlohou je objavovať bohatstvo samotnej sv. omše. Vo vedomí veriacich musia byť tieto dve veci jasne oddelené a zodpovedne spojené. Iba vtedy dokážu správne prežívať nedeľu a iba vtedy dokážu naplno využiť sv. omšu. Tí, ktorí to chápu, budú šťastní do konca života.
Čo je správnym zadosťučinením za zanedbanie nedeľnej sv. omše?
Účasť na nej v týždni. Sami veriaci sa musia tým riadiť bez toho, aby k tomu očakávali výzvu v spovednici. Ak sa to komusi zdá príliš ťažké, dokazuje to, že je kresťanom iba podľa mena a že sa usiluje iba o vonkajšiu formu svojej zbožnosti.
Nikdy neopustí sv. omšu človek, ktorý pozná jej hodnotu. Môže sa vzdať všetkého, ale nie toho, aby sa vzdal účasti na sv. omši. Poznám mnoho ľudí, ktorí nikdy z vlastnej viny neopustili sv. omšu v nedeľu a vo sviatok a už roky sa na nej zúčastňujú každý deň. Poznám mnoho ľudí, ktorí majú prácu na tzv. kolotoč, pracujú v nedeľu, a preto ich vidno na sv. omši v týždni. Oni vedia, že bez tohto stretnutia s Bohom by nemohli žiť, ako nemožno žiť bez každodenného jedla.
Záver je z toho jednoduchý. Neopúšťajú sv. omšu tí, ktorí spoznali hodnotu minút strávených pri oltári.
Čo robiť s tými, ktorí stoja počas sv. omše pred dverami kostola?
Jeden farár systematicky odvádzal ľudí od dverí kostola. Každá nedeľná sv. omša sa začínala nie znakom svätého kríža, ale výzvou: „Prosím vás, postúpte o pár metrov dopredu, lebo pred oltárom je prázdno a dvere kostola sa pre tam stojacích ľudí nedajú zatvoriť“. Po niekoľkých rokoch takéhoto neústupného donucovania dosiahol cieľ, čo si vážil ako veľký dušpastiersky úspech. Prišiel nástupca a po troch mesiacoch sa ľudia vrátili na „svoje miesto“. Znovu je pri oltári prázdno a dvere kostola sa pre nával ľudí nedajú zatvoriť.
To je klasický rys slovenskej zbožnosti. Žiadny iný katolícky národ na svete nepreukazuje takúto formu „zbožnosti“. Ťažko dnes vidieť všetky motívy, ktoré rozhodli o tejto bolestnej praxi. Príčin bolo určite veľa, medzi nimi aj populárne označenie povinnosti účasti na sv. omši ako návšteva kostola. „Bol som v kostole“ – to je naše označenie splnenia cirkevného prikázania. „Do kostola nechodím“ – to je vyznanie hriechov. Malo by sa však povedať: Odmietol som Pána, darcu života, nenašiel som si pre neho čas. Vidíte, je to iné. Nebol som v kostole - odmietol som kostol; to sa dá ľahšie ospravedlniť. Odmietnuť Darcu života, to je už iné!
Prišiel za mnou jeden pán a hovorí: Máte tu malý kostol a veľa veriacich. Už som si myslel, že ide lichotiť mojim farníkom. Ale doplnil: Minulú nedeľu som tadeto išiel a veľa ich bolo vonku, pod lipami. Žiaľ, nebol malý kostol, ale mal som „podlipových kresťanov“. Čo je asi slovenský fenomén. Inde takých „kresťanov“, nenájdete.
Mnohí z tých, čo stoja vo dverách, či mimo kostola, veľmi nevedia, prečo idú do kostola.
Jediným ich cieľom je nemať hriech. Keby sme vyhlásili, že uniknúť hriechu stačí podpísať prezenčnú listinu, tak časť veriacich by odišla pod lipy alebo domov. Síce robia to aj bez podpisu.
V starovekej Cirkvi jestvovala prax pokánia, v ktorej za veľmi ťažké hriechy vylúčili ľudí z kostola, takže nemohli prekročiť jeho prah a robili pokánie. Prichádzali pred začiatkom sv. omše, stávali pred nim a prosili tých, ktorí vstupovali do kostola, aby sa za nich modlili. Zbožnosť týchto veľkých hriešnikov bola značne väčšia ako mnohých našich veriacich, lebo tamtí chceli prísť k oltáru a nemohli, ale títo môžu a nechcú.
Pri krste dospelých v rámci prípravy naň, sú rôzne skrutínia (etapa prípravy). Je tam napríklad odovzdanie modlitby Otče náš (aby sa ju modlili), odovzdanie symbolu viery (Verím Boha). Koná sa to po evanjeliu a príhovore. Keď som po tomto obrade v Brezne povedal katechumenom ako je to predpísané: Choďte v pokoji a Pán nech je vždy s vami, veriaci boli prekvapení, až šokovaní. Aj hovorili prečo som ich vyhnal z kostola. Samozrejme som to vysvetlil, že druhá časť sv. omše (bohoslužby obety – dokonca už aj prosby veriacich) je pre pokrstených, tých čo sa stretnú s Ježišom v Eucharistii. A keďže krsty dospelých tam boli každý rok – mnohí si uvedomili veľkosť krstu a dar sv. omše. Pre mnohých to bol silný zážitok, ktorý ich viedol k prehodnoteniu ich vzťahu k sv. omši.
-----------------
Prikladám poznámku v súvislosti s prosbami veriacich, čomu sa predpokladám budeme ešte venovať. Často vidieť, že na čítanie lekcii sa nájdu lektori. Ak majú predniesť (úmyselne tento výraz – nie prečítať) modlitby, považujú to za niečo menej. Počuť: No dobre, keď nemôžem čítať. Cítia sa byť odstavení. Niekde prosby čítajú malé detí, ktoré si dávajú k mikrofónu stolček a nevedia čo čítajú. Chyba! Prosby veriacich sú znakom kňazského úradu všetkých pokrstených – preto sa na nich nemôžu zúčastňovať nepokrstení (ani katechumeni – ako som uviedol). Takže prednášať prosby za ľud a s ľudom je veľká česť. A je to dokonca v prvom rade úloha diakonov.
-----------------
Starý kňaz radí mladému:
Neťahaj ľudí do kostola. „Nanútená modlitba nie je milá Pánu Bohu“. Zaoberaj sa tými, ktorí chcú byť blízko a tých, čo stoja ďaleko, cháp ako divákov. Keby chceli mať účasť na sv. omši, stáli by okolo oltára. Avšak keď prišli iba preto, aby sa im „zarátala“ sv. omša, pričom klamú seba a iných, „neroztrhni“ si z toho dôvodu šaty. Nezaslúžia si, aby sme im venovali pozornosť a znervózňovali tých, ktorí prišli, aby sa pokojne zúčastnili svätej Obety. Ich ťahanie do kostola môže zničiť celú nábožnú atmosféru omšovej liturgie.
Nevyberaj „do zvončeka“ okolo kostola. Peňažná obeta je znakom účasti na sv. omši. Ak neprišli preto, aby boli účastní na sv. omši, nedávaj im príležitosť k sebaospravedlneniu. Nič tým nestratíš. Je mnoho farárov, ktorí to praktizujú a nič nepoukazuje na to, žeby im chýbali peniaze.
Som naklonený prijať túto prax.
Ešte poznámka k tomu: Keď príde niekde celebrita, ako sa ľudia tlačia, dokonca Stanleyho pohára sa chcú aspoň dotknúť – to je trápno-smiešne. A pri sv. omši je niekto viac...
Zhrnutie:
Neopúšťajú sv. omšu tí, ktorí spoznali hodnotu minút strávených pri oltári.
Mnohí z tých, čo stoja vo dverách a vonku nevedia, prečo idú do kostola. Jediným ich cieľom je nemať hriech.
Sv. omša je pre nás veľkým darom a byť na nej je pre nás česť.
Nabudúce:
Účasť na sv. omši cez rádio.
Aby sme rozumeli slovám.