Minule:
Minulé generácie boli vychovávané viac k odriekaniu, prešli školami, kde mal učiteľ autoritu a nielen vzdelával, ale aj vychovával.
Absentuje nám literatúra, ale aj odborníci, ktorí by nás povzbudzovali k askéze.
Askéza ako prostriedok k sústredenosti.
Hovorí sa o nedostatku pozornosti a sústredenosti u detí aj dospelých. Ak nám učitelia rétoriky pred rokmi hovorili, že apogeum pozornosti u poslucháčov je 10-12 minút, teraz musíme konštatovať, že je to omnoho menej. Dnešný dospelý človek má vrchol pozornosti možno po 3-4 minútach. Preto napríklad reklamy sú veľmi krátke. Pri prednáškach poslucháči už po piatich minútach zívajú. Deti potrebujú rôzne audiovizuálne metódy výučby, aby boli ako-tak pozorné. Dnes však budeme uvažovať o sústredení sa na podstatu života.
Ako môže pomôcť askéza?
Máme príklad Ježiša. Keď sa potreboval sústrediť na svoje poslanie, odišiel na púšť. Tam sa aj postil. Pôst však nebol cieľom jeho pobytu v osamelosti. Keby sa bol chcel normálne stravovať, nemohol by byť sám. Pôst sa nám tu javí ako sprievodný jav vrcholného sústredenia. Zdalo by sa, že je to iba akési nutné zlo, ktoré ale stojí za to, čo koncentrácia v osamotení dáva. Pôst v tomto prípade nie je iba nutným zlom, má svoje hlboké opodstatnenie.
Prečo sa postil Ježiš?
Pre Ježiša neprichádzalo do úvahy cvičné odriekanie, pretože sa dokonale ovládal. A vôbec nepotreboval žiadne osobné pokánie. Svojím 40-dňovým pôstom nám však dáva návod na odriekanie, ktoré nám pomôže získať to najvzácnejšie; hlboké sústredenie v intenzívnej modlitbe. Ježiš si aj počas verejného pôsobenia nachádzal čas na samotu (celé noci).
V súčasnosti nám to potvrdzujú členovia niektorých reholi, ktorí si takýto spôsob sústredenia veľmi pochvaľujú.
Príklady budovania osobnosti askézou – utiahnutím sa
Starší Detvania poznali osobne, niektorí už iba z rozprávania Štefana Vlka, ktorý zakončil svoj život v Detve. Spával vo veži, tam žil ako pustovník a bol známy ako askéta (videl som jeho celu v detvianskej veži – nemal tam ani ohrievač, „lôžko“ bolo z dosák a nedalo sa na ňom ani vystrieť, skôr sedieť. Mal tam aj flagellum). Bývalý pán organista F. Valent o ňom napísal aj knihu. Spomínal ho z uznaním aj p. kardinál Ch. Korec, ktorý ho zažil vo väzení. Pán Vlk zasadne ani vo väzení nepracoval počas sviatkov. Zato dostal trest, ktorého sa všetci väzni obávali, karcer (samotka v ktorej sa často nedalo ani vystrieť, väzni tam boli o zime a o hlade). On sa za samotku dozorcom poďakoval so slovami, že sa bude môcť za nich viac modliť a obetovať. Ráno sa vždy v cele na kolenách modlil. Ak ho náhodou vyrušil dozorca, on pokračoval a nereagoval ani na krik a bitku. Keď sa domodlil povedal: Prepáčte, hovoril som s vyšším pánom. V Detve bol veľkou autoritou. Robil aj zvonára. Perlička: Ráno zvonil za mŕtveho. Pán arcidekan sa ho pýtal, prečo zvoní, keď nik nezomrel. Pán Vlk: „Zomrel, už som sa za neho modlil“. Na otázku pána arcidekana ako to vie, pokrčil ramenami a povedal: Viem. A bola to pravda, neskôr prišla rodina hlásiť pohreb. To bolo vraj bežné.
To bola vysoká škola askézy. Niečo z „dnešného sveta“.
Robil som spovedníka v seminári. Bohoslovci sa sťažovali, že sú za múrmi seminára, že nevedia nič o živote, prídu do života a potom budú „vedľa“. Vždy som im radil, aby sa tešili, že môžu prežívať tieto chvíle utiahnutosti, štúdia a modlitby. A môžem potvrdiť, že tí, ktorí brali seminár veľmi zodpovedne, sú osobnosti. Vôbec sa nestratili, nie sú „mimo“.
Nabudúce:
Ako a kde si mi môžeme my nájsť priestor na samotu, sústredenosť.