Sk 6,1-7, 1 Pt 2,4-9, Jn 14,1-12
Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov.
„Nech sa vám srdce nevzrušuje!“ Tieto slová nehovorí niekto, kto nás chvíľu podrží v napätí, ale potom vydarenými filmovými trikmi vyrieši všetky maléry.
Tieto slová hovorí niekto, kto sa tiež „zachvel,“ bol „vzrušený“ a dokonca „zaslzil“ pri hrobe priateľa Lazára (viď Jn 11,1-53). Hovorí ich vo večeradle, len chvíľu potom, ako sa on sám tiež „zachvel v duchu a vyhlásil: »Veru, veru, hovorím vám: Jeden z vás ma zradí«“ (Jn 13,21). Zaznievajú z úst toho, na ktorého tiež mali doľahnúť „smútok a úzkosť“ (Mt 26,37) a hovorí ich len krátku chvíľu predtým, ako sa aj on „v smrteľnej úzkosti modlil, pričom mu pot stekal na zem ako kvapky krvi“ (Lk 22,43-44).
Ľudské srdce sa strachuje a vzrušuje od chvíle, kedy Adam „poznal dobro i zlo“, a keď počul Stvoriteľov hlas v záhrade, bál sa a skryl sa (viď Gn 3,10). Bol vykázaný z raja – svojho domova – a preto sa celý život neustále bojí a úzkostlivo chveje strachom, že zostane sám, bez domova a nemilovaný. Toto je základom všetkých ľudských strachov. Už malé dieťa sa bojí, ak zostane samo, mladý človek sa bojí, že nenájde alebo si neudrží svoj vlastný domov a osobu, ktorá ho bude milovať, dospelý sa bojí, že sklame blízkych, zamestnávateľa, kolegov a známych a zostane na ulici, starý človek sa bojí, že nakoniec predsa príde o všetko…
Aj z Filipových slov: „Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí,“ je vidieť odveký postoj Adama, ktorý sa skrýva ako malé deti. Zakryjú si oči a myslia si, že sa schovali. Ježiš otvára ľudské oči neschopné vidieť lásku Boha, „ktorý tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“ (viď Jn 3,16), a preto môže povedať: „Kto vidí mňa, vidí Otca.“
Práve preto jedinou odpoveďou na základný ľudský strach, ktorý sa prezlieka do rôznych podôb, je uistenie o Otcovej láske a o mieste vo večnom Domove: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov.“ Toto uistenie prináša ten, ktorý sám „ide pripraviť miesto“ – práve tak, že berie náš strach na seba.
Pred týmto neslýchaným zjavením aj Tomáš, ktorý ešte prednedávnom hovoril: „Poďme aj my a umrime s ním“ (viď Jn 11,16) priznáva, že tento spôsob lásky ešte nepozná: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?!“ A naozaj, ľudia nemôžu poznať cestu Božej lásky, kým neuvidia, „koho prebodli“ (viď Jn 19,37) a kým spolu s Tomášom nevyznajú „Pán môj a Boh môj!“ (viď Jn 20,28).
Pozrite tiež: