Sk 2,1-11, Gal 5,16-25, Jn 15,26-27;16,12-15
Keď je niekto obvinený a ide pred súd, má advokáta.
Ak si ho nemôže zaplatiť, je mu pridelený „ex offo“ – ak sa nemýlim. A nemusíme byť ani na súde a vieme o čo ide. Sme potešení ak sa nás niekto zastane, obháji nás.
Dnešná Slávnosť Zoslania Ducha Svätého nám hovorí, že máme takéhoto advokáta. Uvažujme nad tým na základe exegézy dnešného evanjelia od Matúša Imricha.
Jánovo evanjelium ako jediné, keď hovorí o Duchu Svätom, používa grécky termín παράκλητος [parakletos]. Tento termín má základ v slovese παρακαλέω [parakaleo], ktoré je zloženinou dvoch gréckych slov: παρα [para] – „k“, „ku“, „pri“ a καλέω [kaleo] – „zavolať“. Toto sloveso teda nesie základný význam „zavolať k“. Parakletos je teda ten, kto je zavolaný byť pri, byť po boku.
V mimobiblickej gréckej literatúre sa používal tento termín na označenie zákonného poradcu, alebo advokáta (slovo „advokát“ pochádza z latinčiny a má rovnakú etymológiu: ad – „k“, „ku“, vocatus – „zavolaný“), alebo iného pomocníka v zákonných alebo administratívnych ťažkostiach. Taktiež tento termín mohol označovať otroka, ktorý bol povolaný asistovať v rôznych potrebách.
Podstatné meno παράκλησις [paraklesis] okrem svojho základného významu „výzva“, „povzbudenie“, tiež označovalo špecificky povzbudenie k vznešeným skutkom alebo myšlienkam, či povzbudenie pred odchodom do boja. Parakletos je teda ten, kto je povolaný podporovať, povzbudzovať, obhajovať, či potešovať. Tak je tento pojem preložený v našom preklade.
Dnes sme v evanjeliu počuli: Ježiš povedal svojim učeníkom: „Keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca, on o mne vydá svedectvo.
Duch Svätý je teda Tešiteľ, ktorý nás obhajuje, je nám nablízku, povzbudzuje nás, pomáha nám, inšpiruje nás k dobrému.
V Biblii nachádzame aj termín s opačným významom: שָׂטָן [satan]. Je to hebrejský výraz označujúci „protivníka“, „žalobcu“. Neskôr sa tento termín začal používať na označenie vodcu zlých duchov a s týmto významom prešiel aj do iných jazykov).
Pripomeňme, že Ježiš bol tým prvým Parakletos. Tak o ňom hovorí aj Prvý Jánov list: „Ale keby niekto zhrešil, máme u Otca zástancu (παράκλητος): Ježiša Krista, spravodlivého“ (1 Jn 2,1).
Ježiš teda potešoval, obhajoval apoštolov. Napríklad na Olivovej hore sa dal zajať, ale apoštolov obhájil: „Týchto nechajte odísť.“ Keď Ježiš odišiel do neba, necháva nám svojho Ducha, aby nás potešoval, obhajoval. Je to vlastne Ježiš, veď oni sú jedno!
Duch v cirkvi preberá Ježišovu úlohu a Ježiš sám je v nej prítomný skrze Ducha; veď tento Duch sa označuje aj ako Duch pravdy a Ježiš v tej istej rozlúčkovej reči hovorí o sebe ako o pravde: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14,6a).
V podobnom duchu sa nesie ďalšia zmienka o Parakletovi v Ježišovej reči: „Ale Tešiteľ (παράκλητος), Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal“ (Jn 14,26).
Z týchto slov môžeme vnímať jednotu Ježiša a Ducha Svätého – nechce sa povedať, že by Duch učil iné, alebo viac ako učil Ježiš; práve naopak, on robí Ježišovo slovo, teda jeho samého, prítomným, lebo ho autenticky pripomína všetkým generáciám jeho učeníkov.
Keď sme nad tým uvažovali na Lectio divina, účastnícka spontánne takmer s radosťou zvolala: Tak to máme Ducha Svätého ako anjela strážcu. Potešilo ma, že prišla k takému záveru. Ježiš učil, ochraňoval a potešoval apoštolov. Teraz to robí cez svojho Ducha – to je vlastne Ježiš kráčajúci dejinami.
Turzovka, 19.5.2024.
Pozrite tiež: