Sk 5, 17-26, Jn 3, 16-21

Nechceme, aby nás ohovárali (posudzovali) a mnohí čestní ľudia sa posudzovania aj sami stránia.

Ako chápeme starú katechizmovú poučku: Boh dobrých odmeňuje a zlých trestá? Nebol by problém v tom, že Boh súdi. Veď kto vie lepšie všetky okolnosti, ak nie Boh?! Boh ale nepotrebuje súdiť. Ježišovu vetu: Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna, by sme mali brať skôr v tom zmysle, že sa sami posúdime.

Môžeme si to priblížiť postrehom, ktorý sme možno sami zažili. O niekom sme zle mysleli, nemali ho v láske, lebo sme sa domnievali, že sa k nám zle správa. Ukáže sa opak, chcel nám dobre. Potom nás to bolí a sami sa posudzujeme. To je prípad nepodarených, nevďačných detí, keď si neskoro uvedomia, čo pre nich rodičia robili.

Kto z nás aspoň trochu pochopí, že Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Ak si to uvedomíme sami s hanbou posúdime našu nevďačnosť. Súdenie samých seba by malo byť v tom, že Svetlo prišlo na svet, a my sme milovali tmu viac ako svetlo, lebo naše skutky sú zlé.

Uvedomujme si teda, že Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.

Turzovka, 19.4.2022