Iz 42, 1-7, Jn 12, 1-11

Príroda nemá rada skoky (Natura non facit saltus - Carl Linné).

Tak je to aj s osobnosťou človeka. Nestane sa v momente, alkoholikom, cudzoložníkom, hmotárom, fajčiarom, zradcom... Pomaly v ňom niečo rastie. Skúsme si to aplikovať na Judáša.

Dnes sme počuli: Mária vzala libru pravého vzácneho nardového oleja, pomazala ním Ježišove nohy a poutierala mu ich svojimi vlasmi; a dom sa naplnil vôňou oleja.

Prítomní reagujú podľa toho čo majú v srdci. Tento impulz oddanej ženy vyvoláva u prítomných rôzne postoje.

V tomto príbehu je popísaná rekcia Judáša: „Prečo nepredali tento olej za tristo denárov a nerozdali ich chudobným?“ Lenže to nepovedal preto, že mu šlo o chudobných, ale že bol zlodej. Mal mešec a nosil to, čo doň vkladali.

Reakcia Ježiša: „Nechaj ju, nech to zachová na deň môjho pohrebu! Veď chudobných máte vždy medzi sebou, ale mňa nemáte vždy.“

Keď bol Ježiš v podobnej situácii u farizeja Šimona a natierala mu nohy hriešnica, ten si v duchu povedal: "Keby tento bol prorokom, vedel by, kto a aká je to žena, čo sa ho dotýka, že je to hriešnica." (Lk 7:39). Šimon sa pozeral na Ježiš zvrchu a posudzoval ho. Neprejavil mu ani potrebnú úctu.

Všimnime si ako dozrela u veľkňazov Ježišova popularita: A veľkňazi sa rozhodli, že zabijú aj Lazára, lebo preň mnohí Židia odchádzali a uverili v Ježiša.

Hovorili sme o raste zlého. Pre nás by mal byť aktuálnejší rast dobra v nás.

Turzovka, 3.4.2023