Dt 26, 16-19, Mt 5, 43-48

Máme nepriateľov?

Možno sú to skôr „nie priatelia“. Jednoducho nie sme im sympatickí, ako sú aj nám niektorí ľudia nesympatickí. Im sa nemusíme nejako zvlášť snažiť dostať sa do priazne. Ostávame s nimi na rovine základných ľudských vzťahov: Pozdravíme, kývneme, keď sa stretneme. Ak nás požiadajú o pomoc pomôžeme.

Dávajme si v takýchto vzťahoch pozor na „reč tela“, to je nebuďme nevrlí, odmietaví. Vybadáme to na iných, iní to spoznajú na nás. Tam je dôležite zmeniť „postoj srdca“. Ak ste to skúsili, zbadali ste, že často to bol náš nesprávny dojem o iných, a ak sme to zmenili – zblížili sme sa. V niektorých prípadoch až k priateľstvu.

Možno sa nájdu ľudia, ktorí sú našimi nepriateľmi, ktorí nám chcú zlo. Pozor, aby to nebola iba naša „utkvelá predstava“.

Pripusťme, že sa nájdu ľudia, ktorí nám chcú naozaj zle, teda sú našimi nepriateľmi. V tom prípade platí pre nás apel Pána Ježiša: Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých. Ježiš to dokázal na kríži. Dokonca svojich nepriateľov, ktorí ho pribili na kríž, ospravedlňuje: „Otče, odpusť im, lebo nevedia čo robia!“

Skutočnými dcérami a synmi Božími budeme až vtedy, ak budeme ako Ježiš. Jednou z podstatných vlastností Boha je láska k nepriateľom, ktorá je jednoducho bezpodmienečnou láskou. Možno s týmto postojom nesúhlasíme, no Boh sa tejto svojej vlastnosti nikdy nevzdá a ak chceme byť ako on, musíme milovať aj svojich nepriateľov. O to viac, že ​​je v tomto postoji veľká múdrosť. Lebo zlo možno premôcť len silou dobra, tak ako oheň hasí voda a nie oheň.