Hebr 11, 1-2. 8-19, Mk 4, 35-41

Birmovancom som dal za úlohu vypracovať odpoveď na otázku:

„Prečo je Boh obviňovaní z utrpenia vo svete a prečo si aj my myslíme, že Boh nás obmedzuje! Čo robíte, mali by ste robiť, aby ste tento mylný názor napravili medzi kamarátmi?“

Lenka odpovedala: „Ľudia sú zvláštni. Vždy, keď sa im prestane dariť, hodia vinu na iného. Nehľadajú v tom zlom niečo pozitívne alebo vlastnú chybu. Myslia si, že Boh im krivdí, no mýlia sa.

Zlé situácie nám posiela, aby sme si vážili aj to málo, čo máme, aby sme boli silnejší. Vždy sa zlé chvíle vystriedajú s tými dobrými, len nemôžeme strácať vieru.

Keď som mala nedávno zlé obdobie, kamarátka mi sama od seba navrhla aby som sa skúsila pomodliť. Predsa je nad nami hore nejaká sila, ktorá sa nám snaží pomôcť, aj keď nie možno hneď. Čím viac budeme naše utrpenie hádzať na Boha, tým viac bude trvať.“

Aj keď si myslím, že Boh nám zlé situácie neposiela, páči sa mi jej odpoveď.

A dnešné evanjelium nám k tomu hovorí, že Ježiš vstal, pohrozil vetru a povedal moru: „Mlč, utíš sa!“ Vietor prestal a nastalo veľké ticho. Teda, Boh utišuje, nie spôsobuje!