Hebr 9, 2-3. 11-14, Mk 3, 20-21

Snáď ste videli filmové spracovanie života sv. Františka.

Keď začal radikálne žiť evanjeliovú chudobu, považovali ho za pomäteného. Najmä jeho bohatý otec si nevedel predstaviť, žeby mal žiť v takej chudobe a všetkého sa zrieknuť. Nevedel to ináč vysvetliť, jedine tým, že sa pomiatol.

Keď Don Bosko začal (vlastne iba chcel) realizovať svoje plány práce s mládežou, chceli ho importovať do blázninca.

Keď Ježiš začal verejné účinkovanie, pravdepodobne jeho nepriatelia upozornili jeho príbuzných a presvedčili ich o jeho nepríčetnosti. Tí tomu uverili a prišli ho odviesť, lebo hovorili: „Pomiatol sa.“

Dôvodom, prečo táto správa získala u príbuzných hodnovernosť, bolo pravdepodobne to, že medzi nimi žil ako stolár; že bol chudobný a neznámy; a že teraz, vo veku 30 rokov, odišiel zo zamestnania, trávil veľa času na púšti, odopieral si životné pohodlie a pasoval sa na Mesiáša. Mnohí ale Ježiša prijímali s veľkou úctou. Čítame: Ježiš vošiel so svojimi učeníkmi do domu a znova sa zišiel toľký zástup, že si nemohli ani chleba zajesť.

Obvinenie z „vykoľajenia“ z dôvodu venovania sa náboženstvu sa neobmedzovalo iba na Spasiteľa. Ak niekto začne byť hlboko citlivý na svoje hriechy, a trávi viac času v modlitbe a nezúčastňuje sa zábav; alebo ak začne dôsledne plniť náboženské povinnosti, žije ako veriaci vo večnosť, začne na to upozorňovať svojich susedov, začnú ho považovať ak nie za pomäteného, iste za čudáka.