Hebr 3, 7-14, Mk 1,40-45

Máme ďakovať za to, čo dobre nám niekto urobí a chváliť ich. 

Nemali by sme chváliť Boha za dobro, ktoré urobil? Samozrejme! Prečo teda Ježiš nechcel, aby uzdravený z malomocenstva hovoril o tom, čo sa mu stalo? 

V jednom poľskom komentári som našiel toto vysvetlenie:

Medzi chválením Boha za to čo urobil, a chválením sa za to, čo Boh pre nás urobil, je veľmi tenká hranica. Rozprávaním o zázrakoch, ktoré Boh urobil v mojom živote, sa prirodzene stávam stredobodom pozornosti ľudí. Je veľmi ľahké chváliť Boha tak, aby nás ľudia videli, počúvali a hovorili o nás. To by mohla byť samoľúbosť. Vysvetlenie „pritiahnuté za vlasy“?  Neviem.

Bol taký uzdravený? Jedno je však jasne – uzdravený bol muž veľkej dôvery. Prišiel k Ježišovi a na kolenách ho prosil: „Ak chceš, môžeš ma očistiť.“ Neposlúchol však Ježiša. Mal priniesť obetu kňazom (porov. Lv 14,1-32) a mlčať. Lenže on, sotva odišiel, začal všade hovoriť a rozchyrovať, O uzdravení nedokázal mlčať. Hlásal slávu Božiu. Takto však „prekazil plány“ Ježiša, ktorý sa odvtedy musel stiahnuť na opustené miesta. 

Neočakávaná Ježišova sláva bola príliš veľká: už nemohol otvorene vstúpiť do mesta. 

Ježiš najprv očakáva poslušnosť od svojich učeníkov. Evanjelizácia je dôležitá. Zdá sa však, že poslušnosť Bohu je dôležitejšia ako naša vlastná vízia, dokonca aj oslavy Boha.