Zj 11, 4-12, Lk 20,27-40, 

Je bežné, že tí, ktorí chcú podkopať nejakú Božiu pravdu, vymyslia rôzne problémy.

Aby nemuseli veriť - Neviem či tam dať ?, alebo !

Presne ako Saduceji, ktorí chceli zosmiešniť a spochybniť vieru v zmŕtvychvstanie. Ich základný omyl bol v neochote prijímať pravdu a prenášanie praxe terajšieho života do Božieho kráľovstva.

Mýlime sa aj my, ak si vytvárame predstavy o budúcom živote týmto zmyslovým svetom. Nemáme pojmy, skúsenosti, aby sme pochopili ten budúci.

Čo si môžeme preniesť z tohto života do budúceho? Nemyslím teraz na zásluhy, ale na poznanie. Ako sa dá predstaviť budúci život? Asi nijako. Jedine čo môžeme urobiť je, že keď Boh nám dáva pekné zážitky v tomto svete, ktorý je poznačený hriechom, že v budúcom nám „zotrie z oči každú slzu“.

A na pomoc si zoberme snáď najväčšieho filozofa Tomáša Akvinského, ktorý uvažuje: Vo večnom živote je prvé to, že sa človek spája s Bohom. Lebo sám Boh je odmenou a cieľom všetkých našich námah. Ďalej v dokonalom nasýtení túžby, lebo tam bude mať každý blažený viac, ako túžil mať a dúfal. To treba rozumieť tak, že v tomto živote nemôže nik naplniť svoju túžbu, ani nijaké stvorenie nikdy nenasýti túžbu človeka, lebo len Boh ju nasycuje a nekonečne presahuje.

A preto sa neuspokojí nikde inde, iba v Bohu, ako hovorí Augustín: „Pre seba si nás, Pane, stvoril a naše srdce je nespokojné, kým nespočinie v tebe.“

Veľký filozof dodáva: A večný život spočíva aj v príjemnom spoločenstve všetkých blahoslavených. Bude to najmilšie spoločenstvo, lebo každý bude mať všetky dobrá so všetkými blahoslavenými. Veď každý z nich bude milovať iného ako seba samého, a preto sa bude radovať z dobra iného tak, ako zo svojho. Z toho vyplýva, že veselosť a radosť jedného úmerne rastie s radosťou všetkých.

 Turzovka, 19.11.2022