Tít 2, 1-8. 11-14, Lk 17, 7-10

Vzťah k Bohu prežívajú ľudia medzi dvoma extrémnymi pólmi.

Na jednej strane je to Boh hrozný (Deus tremendus) a na druhej Boh starček dobráčik (Deus senex bonus).

Prvý extrém:

Boha si predstavujú ako strašného a hrozného a boja sa ho.

Druhý extrém:

Predstavujú si Boha ako starčeka niekde na oblakoch, ktorému sa svet vymkol z rúk a nevie ho zvládnuť.

Hovorí sa o zlatej strenej ceste a v tomto prípade to nie je fráza.

V dnešnom evanjeliu Ježiš tento vzťah dáva do pozície: pán – sluha. Kto z vás, čo máte sluhu, ktorý orie alebo pasie, povie mu, keď sa vráti z poľa: ‚Hneď si poď sadnúť k stolu‘? Možno by sa dalo povedať aj pán – otrok. Tak sa zdá, že nás smeruje k pólu: Deus tremendus.

Lenže, Ježiš tu nepopisuje aký je Boh, ale poukazuje na to, aký by mal byť človek. Vedie nás vedie k postoju, ktorý ústi do myšlienky: Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť. Možno sa to dá povedať aj takto: Nemyslíte si, keď niečo dobré urobíte, pomodlíte sa, že ste urobili Bohu nejakú láskavosť. To by mala byť samozrejmosť a je to pre vaše dobro.

A náš vzťah k Bohu? Krásne nám to vyjadril alelujový verš: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo, hovorí Pán; a môj Otec ho bude milovať a prídeme k nemu“.

Turzovka, 8.11.2022