Flp 2, 1-4, Lk 14, 12-14

Často je naše správanie a rozhodovanie determinované alebo aspoň ovplyvnené očakávaniami a správaním druhých.

Napríklad, ak nás niekto pozve na návštevu snažíme sa pozvať i my jeho. Očakávame, ak sme niekoho pozvali, že pozve aj on nás. Mrzí nás, ak nám iný neodplatí našu pozornosť.

Ježiš používa veľmi jednoduchý, no výrečný príklad, aby nás vyzval, aby sme dávali slobodne a nič nečakali späť.

Počuli sme: Keď dávaš obed alebo večeru, nevolaj svojich priateľov ani svojich bratov ani príbuzných ani bohatých susedov, aby nepozvali aj oni teba a mal by si odplatu.

Ľahko to dokážeme vtedy, ak si uvedomíme, že aj my sme dostali zadarmo. Preto si pripomínajme, čo všetko sme dostali od Nebeského otca.

Ježiš dopĺňa: Ale keď chystáš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých. A budeš blahoslavený, lebo oni sa ti nemajú čím odplatiť. No odplatu dostaneš pri vzkriesení spravodlivých.“

Spisovatelia prvých storočí kresťanstva hovorievali, že to budú chudobní, ktorí nás privítajú pred nebeskými dverami. Budú nás poznať, aby nás pustili dnu. Preto by mali mať dôležité miesto v našom srdci.

Ježišu, ako často je moje dávanie narušené vlastným záujmom a nádejou na láskavosť a na oplátku. Ty si sa mi dal bez nádeje, že dostaneš niečo späť. Nemôžem ti urobiť žiadnu láskavosť, ale naučil si ma, že láska znamená dávať bez očakávaní, že viac šťastia je v dávaní ako v prijímaní.