Bruno sa narodil okolo roku 1035 v Kolíne nad Rýnom v dnešnom Nemecku.

Stal sa kňazom a od roku 1057 bol riaditeľom katedrálnej škole v Remeši vo Francúzku.

Po roku 1080 sa utiahol do samoty a neskôr spolu so šiestimi spoločníkmi v údolí Chartreuse, asi 24 km severne od mesta Grenoble založil spoločenstvo spoločníkov, z ktorého sa neskôr vyvinul kartuziánsky rád. Zomrel 6.10.1101.

Na Slovensku mali k dva kláštory: Na Skale Útočišťa pri obci Letanovce na Spiši (r. 1229) a Červený Kláštor na Dunajci (1319).

 Kartuziánov pokladajú za najprísnejšiu rehoľu v Cirkvi. 

V MLČANÍ A PÔSTE 

Brat Bruno založil rád Kartuziánov, ktorí v mlčaní a pôste prežívajú svoj život. Od 14. októbra do Veľkej noci jedia len jeden raz denne. Celý život nejedia mäso, maslo, nepoznajú žiadnu masť. Na dôvažok celý život mlčia. Je to život, ktorý sa nám moderným „mäkkýšom“ zdá nesmierne podivný a nanajvýš neprirodzený. Čítame to len ako legendu a rozprávku. A či vôbec má niekto takýto život aj záujem?

Brat Bruno ho začal žiť z popudu milosti Božej a z túžby po zmierení. Sám vysoko vzdelaný, žiaden rojko, ťažko niesol pohoršlivý život remešského biskupa Manassa. Cirkevná disciplína za jeho doby všeobecne veľmi poklesla. Bruno, ako vzdelanec svoje doby a navyše silne cítiaci s Cirkvou, odvážil sa biskupovi vyčítať jeho život. Ten napomenutie neprijal, ale kul pomstu proti Brunovi. Bruno so šiestimi druhmi, na odporúčanie biskupa molosmesského Róberta odobral sa do charrtreuskej pustatiny. Tu postavil kostolík a vôkol neho malé chalúpky pre mníchov. O polnoci sa schádzavali spoločne v kostolíku spievať žalmy, modliť sa cirkevné Hodinky. Týždenne sa len raz spolu prechádzali, a to v hlbokom mlčaní. Pozdravovali sa navzájom slovami: „Pamätaj na smrť! – Memento mori!“ Hovorili radostne iba vtedy, keď niekto zomrel. Mali radosť, že je už u Pána, že ho už nikdy neurazí.

Hoci to bol život nadmieru prísny, prichádzali vždy noví uchádzači. Prichádzajú aj dnes. Ľudia s vysokoškolským vzdelaním mienia tu byť na celý život, alebo sa prídu kartuziánskou disciplínou aspoň zotaviť zo svoje zmäkčilosti. Viacerí vedci, umelci tu dokážu stráviť v pôvodnej prísnosti i celý rok. Ako si to vysvetliť?

Svätý Jakub nám odpovie za všetkých: „Diablovi sa vzoprite, a utečie od vás. Priblížte sa k Bohu, a on sa priblíži k vám... Pokorte sa pred tvárou Pánovou, a povýši vás“ (Jak 4,7-10)

Brat Bruno utiekol do pustatiny, aby robil pokánie aj za cirkevných predstavených. Dal nám príklad: Nie kritizovať, nie odsudzovať, ale modliť sa za tých, čo sú na svietniku, aby svietili všetkým. Pánovi to bolo milé, preto žehnal jeho rádu. Dáva mu existenciu podnes. Stroskotanci života nachádzajú tu útočište. Robia tvrdé pokánie a vyrovnávajú tak podlžnosť voči Bohu a bratom.. Kajajú sa za seba i v mene ľudstva. Približujú sa k Bohu a Boh sa blíži k nim.

Hádam má čo povedať i mne, i tebe, sestra-brat! Koľkokrát by sme lepšie urobili, keby sme sa na miesto verejnej kritiky utiahli do kartúzy svojho srdca a modlitbou a pokáním vyvažovali to, čo práve odsudzujeme.

Vinní i nevinní musia sa kajať. Náš Pán to výslovne povedal: „Kajajte sa a verte evanjeliu!“ (Mk 1,15)

Ja keď nemlčíme po celý život ako kartuziáni, vždy môžeme v živote mlčať o chybách druhých.

Aj keď sa nepostíme po celý život ako kartuziáni, vždy sa môžeme bez ujmy na zdraví postiť aspoň jazykom!

Takáto „kartúza“ nezaškodí nikomu, naopak! Podporí pokoj a rozvinie lásku! Preto vždy a pre každý deň heslo: „Mlčanie a pôst jazyka!“

DNES

Chyby iných nepoviem, nerozviniem, ale za chybujúceho sa pomodlím.

Miriam Liptovská, Celý rok so svätými