Peter sa narodil roku 1581 v mestečku Verdú vo východnom Španielsku.
Roku 1602 vstúpil k jezuitom. Roku 1610 cestuje ako misionár do Kolumbie v Južnej Amerike. Tam sa stáva roku 1616 kňazom a misionárom medzi čiernymi otrokmi v prístave Cartagena, ktorý bol známi svojimi trhmi s čiernymi otrokmi. Pôsobil medzi nimi hrdinsky štyridsať rokov, pomáhajúc im po hmotnej i duchovnej stránke. Statisíce ich pokrstil a preto sa nazýva apoštolom černochov. Zomrel 8. septembra 1654. pápež Lev XIII. Ho vyhlásil roku 1888 za svätého a ustanovil ho za patrón misii medzi černochmi.
OTROK ČIERNYCH OTROKOV
Pochádzal zo Španielska, mal šľachtický pôvod, bol jezuita. Tichú bratskú formáciu mu dal vrátnik Alfonz Rodrigues – svätec v kláštore Palma na ostrove Mallorca. Svätca môže najlepšie vychovať iba svätec. Študujúceho Petra Clavera nadchol tento svätý vrátnik pre misijnú myšlienku. Peter sa rozhodol, že bude verne nasledovať svätého Františka Xaverského – so svojou dušou bude ratovať i duše bratov.
Keď Peter skladal prvé rehoľné sľuby, vyžiadal si súhlas, zložiť ku obvyklým štyrom sľubom svojej Spoločnosti ešte piaty: „Budem otrok otrokov, tých čiernych, s ktorými sa obchoduje na trhu.“
Štyridsať tvrdých rokov plnil Peter tento sľub. Ako to robil?
Z Afrického pobrežia privážali do Južnej Ameriky úbohých čiernych otrokov. Zaobchádzali s nimi ako so zvermi. Loď sa loďou prichádzala do Ameriky a tu sa s nimi kupčilo. Peter sa nachádzal v Kartagéne v Kolumbii. Vždy, keď zvedel, že prišla nová loď, utekal do prístavu. Vítal úbohých otrokov v mene Krista, ako Kristus. Prinášal im jedlo, bozkával ich, krstil dietky narodené na lodi, dvíhal skleslé duše k Bohu. Dennodenne prichádzal za tými, čo boli vo väzení a čakali na odpredaj ako tovar. Bolo ich tu na stovky. Chorí, zdraví, všetci spolu. Strašný zápach a dusnota mučili ich telo a ducha. Peter prichádzal s palicou, ktorá končila krížom, a s vrecom na chrbte, kde mal vodu, jedlo, ale i štólu a svoju rochetku. Najprv chorým umyl tvár a natrel voňavou vodou, slabým rozdal lieky, jedlo. Potom hovoril o Bohu, krstil, spovedal, posilňoval Eucharistiou. Deň čo deň bol tu prvý a odchádzal posledný.
Raz priviezli černochov, ktorých reč vôbec nerozumel. Najal si tlmočníčku, istú Magdalénu. Tá mu chcel zutekať, keď Peter privíňal do náručia takých chorých, že ich zápach vopred odpudzoval. Ba istá žena, ktorú Peter niesol na rukách skoro umierajúcu a ktorá vyvrátila obsah žalúdka na hlavu, tak veľmi zapáchala, že sa tlmočníčka dala na útek. Vtedy ju Peter tak dôrazne v mene Boha požiadal, aby zostal, že viac sa nepokúsila o útek.
Pre túto neopísateľnú lásku bolo mu treba i neskoršie veľa vytrpieť. Sám sa musel nesmierne premáhať. Potom otrokári ho nenávideli, lebo skracoval prácu o hodinu, ktorú žiadal na svätú omšu pre černochov. Ba sami černosi sa mu niekedy odplatili hrubým nevďakom. Napravoval totiž ich neviazané mravy, žiadal, aby žili podľa Božích prikázaní. Peter sa nedal odradiť ničím a nikým. Korunou jeho hrdinskej lásky bola jeho starostlivosť, keď vypukol mor. Chodil o lôžka k lôžku, až sa sám nakazil. Vyviazol síce životom, ale ostali mu ťažké následky. Do smrti sa už len triasol a ťažko chodil. Tým si však raz navždy vykúpil lásku svojich čiernych detí. Pretekali sa, kto mu prvý poslúži, kto ho odprevadí k oltáru, kto mu bude pomáhať pri svätej omši, kto mu podá jedlo do úst. Takto v ich prítomnosti odovzdal svoju veľkú dušu Pánovi 6. septembra 1654.
Koncom XIX. Storočia kňažná Mária Terézia Ledóchowská založila Družinu svätého Petra Clavera, na podporu afrických misií. Nadchnutá hrdinským životom misionára Petra Clavera sama sa stala matkou černochov. Dnes je na oltári vedľa toho, ktorý bol jej vzorom.
Piati sľub svätého Petra Clavera “Otrok čiernych otrokov“ bol vlastne sľubom hrdinskej lásky k blížnym. Peter poznal Krista v bratoch. Stal sa otcom, matkou, bratom, sestrou. Objal ich veľkým srdcom Matky Márie, ktorá práve pod krížom si nás adoptovala za dietky. Nevyberala! Prijala nás takých, akí sme.
Brat Peter Claver prijímal svojich čiernych bratov takých, aká boli: špinaví, hrubí, neviazaní, nevďační... považoval ich za svojich „pánov“, preto im slúžil ako otrok. A čo sú otroci v očiach otrokára, mal možnosť vidieť a zakúšať. Otrok nemal ani toľko práva ako pánov pes. Hrdinskosť lásky! Láska sa nepýta, aké sú moje práva, ale „aká je moja povinnosť“?
Dokonalá láska vie, že sa treba – obrazne povedané – nechať zjesť za pokrm. Božský Ježiš dal nám toho skutočný príklad:
„Vezmite a jedzte..., toto je moje Telo..., toto je moja Krv!“
Konám:
Pokúsim sa nasledovať hrdinského svätca. Budem dnes „otrokom“ koho? Komu? Kde?
Otrokom - ako dobrovoľná obeť lásky.
Miriam Liptovská, Celý rok so svätými