Sk 3, 1-10, Lk 24, 13-35

Včera doobeda mi volal päťkrát jeden známy.

Keďže som bol s deťmi na ľade, zavolal som mu po návrate. Referoval mi, že čítal o tragickom úmrtí v mojej rodnej dedine. Pýtal sa, či o tom niečo viac viem. Keďže mi dosť často volá a pýta sa na novosti, uvažujem prečo to chce vedieť, prečo ho to zaujíma. Na nič vysvetľujúce som neprišiel. Neviem prečo vždy kupuje aspoň dvoje novín, prečo sa vždy pýta: Čo nové? Ani to nejako nehodnotím. Ani neviem, či je dobré, že som sa na tragédiu nepýtal. Iba som sa pomodlil za zomrelého a za rodinu, aby to zvládli.

Dnes sme v evanjeliu počuli: V ten deň išli dvaja z Ježišových učeníkov do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema vzdialená šesťdesiat stadií, a zhovárali sa o všetkom, čo sa prihodilo. Nešlo tu o zvedavosť o nejaké novoty. Hovorili čo ich bolelo, s čím si nevedeli poradiť. Boli Ježišovými učeníkmi a cítili sa sklamaní, ubolení. Možno sa vracali domov, možno mysleli na hanbu, keď im súkmeňovci budú vyhadzovať na oči, že naleteli na podvodného učiteľa. Uvažovali a hovorili čo sa stalo s Ježišom Nazaretským, ktorý bol prorokom, mocným v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom; ako ho veľkňazi a poprední muži dali odsúdiť na smrť a ukrižovali. A oni dúfali, že on vykúpi Izrael.

O tom sa nedalo nehovoriť! To nebola zvedavosť, to bol zmysel ich života.

Vidieť to aj z toho, že po spoznaní Pána Ježiša si povedali: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“

A naplnilo ich to radosťou a energiou. Zo zadumaných a ubolených mužov sa stali ľudia plní energie. A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema. Tam našli zhromaždených Jedenástich a iných s nimi a tí im povedali: „Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi.“ Aj oni porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba.

Sú „správy“ a správy. Niečo môžeme prehliadnuť, niekedy musíme premôcť zvedavosť a sústrediť sa na podstatné! A vieme čo to je!

Turzovka, 20.4.2022