Iz 65, 17-21, Jn 4, 43-54

V čase vrcholiacej pandémie boli (a ešte aj sú) všelijaké názory na testovanie, očkovanie i opatrenia.

Niektorí uisťovali sami seba, že na nich to nepríde, iní chránili seba aj iných. Tí čo ochoreli a prežili tvrdia, že im pomohli lekári a lieky, iní vravia o výnimočnej pomoci Boha.

Dnešné evanjelium hovorí o kráľovskom úradníkovi, ktorí iste robil čo sa dalo, iste mal veľa liečiteľov. Nepomohli, preto keď počul, že Ježiš prišiel z Judey do Galiley, vybral sa k nemu a prosil ho, aby šiel uzdraviť jeho syna, ktorý už umieral.

Príbeh nám názorne ukazuje rozvoj ľudskej viery. Úradník stratil vieru v ľudské možnosti. Táto jeho viera sa sklátila vtedy, keď lekári konštatovali, že chlapec je nevyliečiteľne chorý. To bola prvá etapa.

Druhú etapu tvorí cesta k Ježišovi a modlitba. Kráľovský sluha sa vydal k Ježišovi a prosil ho. Prosil ho prirodzene svojimi vlastnými slovami, ktoré vychádzali z jeho otcovského srdca. Keby sa v tejto chvíli chcel modliť iným spôsobom, jeho myšlienky by sa stále vracali ku chorému dieťaťu. A preto hovorí Ježišovi priamo o svojich obavách a o svojej bolesti. Takto sa človek oslobodzuje od svojich starostí, ktoré spôsobujú roztržitosť v modlitbe. 

Niekedy aj my potrebujeme k tomu, aby sme sa obrátili k Bohu, zažiť práve zlyhanie všetkých našich pozemských istôt. Obyčajne začíname počítať s Bohom až vtedy, keď všetky naše istoty zlyhali. Podobne to vidíme u ženy, ktorá trpel na krvotok. Minula celý majetok na lekárov a potom sa obrátila na Ježiša.

Nie je to najsprávnejšie. Preto mu Ježiš povedal: „Ak nevidíte znamenia a divy, neveríte.“

Ježiš naznačuje, že samotná viera v prítomnosť Boha medzi ľuďmi, je už riešením problému. Podobne učí Ján aj vo svojich listoch: „A tým víťazstvom, ktoré premohlo svet, je naša viera. Veď kto iný premáha svet, ak nie ten, kto verí, že Ježiš je, Boží Syn?“ (Jn 5,4-6) V tejto vete ide vlastne o vieru v Kristovo božstvo.

Ak si uvedomujeme, že Ježiš je medzi nami a dôverujeme mu tak potom správne riešime problémy života. Neznamená to však, že sa máme iba modliť a nič nerobiť. Napríklad v pandémii robíme čo je v našich silách a ostatne nechávame na Ježiša. Tak berieme aj vojnu neďaleko nás. Robíme čo je v našich silách, pomáhame, zbavujeme sa strachu a ostatné s dôverou nechávame na Pána Ježiša. Vidíme to u apoštoloch pri ceste na mori. Veslovali celú noc ako mohli, až potom im Ježiš pomohol a boli na brehu (Jn 6,16-21).

Turzovka, 28.3.2022