Dan 5, 1-6. 13-14. 16-17. 23-28, , Lk 21, 12-19

Budovanie sveta by mala byť predovšetkým záležitosť veriacich.

Je to prirodzené, veď sú vďační Stvoriteľovi – teda mali by byť. Veriaci zažívajú radosť zo života, sú vďační Stvoriteľovi, ale vážne počítajú aj so smrťou, nevylučujú ju zo života. Naopak, akosi im to prehlbuje život.

Veriaci človek myslí nielen na svoj koniec, ale aj na koniec sveta. A tu môže prísť ku komplikácii, zo strany neveriacich i zo strany veriacich. Zo strany neveriacich preto, lebo upodozrievajú veriacich, že zanedbávajú tento svet. Možno im k tomu dávame zámienku nesprávnym postojom k tomuto svetu, falošnou zbožnosťou. Veriaci musí byť zakotvený v tomto svete, lebo je Boží! Aj keď myslí na večnosť. Alebo práve preto?

Nemôžeme však prestať hovoriť o budúcom živote len preto, že sa to niektorým ľuďom zdá smiešne. Prijali sme to ako posolstvo od Ježiša Krista. Podľa evanjeliu nevyhnutne prídu posledné dní sveta. Ježiš tieto dni prirovnal k pádu Jeruzalemského chrámu, čo sa pre jeho súčasníkov zdalo ako rúhanie a nepredstaviteľné.

Podobne môže kresťan naraziť na odpor od ľudí zahľadených iba do tohto sveta a teda do pominuteľných hodnôt. Aj dnes platí to čo Ježiš povedal svojim učeníkom: „Položia na vás ruky a budú vás prenasledovať, vydajú vás synagógam a uväznia vás, budú vás vláčiť pred kráľov a vladárov pre moje meno. To sa vám stane, aby ste vydali svedectvo. Napriek ťažkostiam aj my máme vydávať svedectvo. A to s dôverou v Boha. Ježiš nám k tomu dáva prísľub: Ale ani vlas sa vám z hlavy nestratí. Ak vytrváte, zachováte si život.

Zjavné to vždy bolo a je na mučeníkoch. Aj u tých, ktorých si dnes pripomíname.

Turzovka, 24.11.2021