Múd 6, 1-11, Lk 17, 11-19

„A ako povieš?“ Dieťa: „Ďakujem."

Pravdepodobne je vám tento dialóg známy. Pripomíname to deťom, aby sa poďakovali za darček. Mnohé „ďakujem“ je z toho dôvodu skôr zo slušnosti, ako z radosti z darčeka.

Skutočná radosť si väčšinou nájde cestu k vďake aj bez vyzvania a je zrejmá v slovách, mimike a gestách. Ako uzdravený malomocný zo Samárie. Každou bunkou svojho tela tento muž pocítil uzdravenie, ktorého sa mu dostalo: vracia sa k Ježišovi, mocným hlasom chváli Boha a dokonca sa z vďačnosti vrhá Ježišovi k nohám.

Poznám na sebe podobné chvíle šťastia a radosti a prežívam ich nielen ako svoju odpoveď na veľké udalosti a dary. Niekedy ma rozžiaria a roztancujú zdanlivé maličkosti: súmrak v neskorý letný deň, chutné jedlo, päť minút oddychu, tmavá vlhká zem pozbieraných polí, keď som dobre urobil prácu, keď sa pozriem na svoje spiace deti...

Potom niekedy pošlem krátku modlitbu „hore“ a poviem alebo si pomyslím: „Ďakujem ti, môj Bože!“ Nie preto, že by som sa to tak naučil, ale preto, že práve v tomto objavujem dar, ktorý mi je udelený. 

Je však dosť dní, keď najprv musím hľadať a objavovať tie chvíle, v ktorých ma Boh stretol, napríklad keď sa večer obzriem za svojím dňom. Ale práve tieto malé chvíle spásy sa mi stali vzácnymi v každodennom živote. Pre mňa je úžasné, keď môžem zaspávať so slovami Simeona: „Lebo moje oči uvideli spásu“ (Lk 2,30).

Ktoré každodenné skúsenosti a veci vo vás vyvolávajú pocit vďačnosti? - Možno sa v ňom skrýva Božia spása pre vás...

Turzovka, 10.11. 2021