Často si ľudia odkladajú predmety, lebo majú k nim silnú citovú väzbu.
Pre iných nemajú nejakú veľkú hodnotu. Medzi takéto vzácne predmety patria tie, ktoré nám pripomínajú našich zosnulých. Neraz nám pohľad na tieto veci dáva možnosť znova prežiť chvíle s našimi najbližšími, keď žili medzi nami. Nemusia to byť hmotné veci. Môže to byť aj duchovný odkaz: spomienky na ich postoje, slová, rady...
Na cintoríne som stretol rodáka, s ktorým som kedysi miništroval. Povedal: Prišiel som sa porozprávať s mamou. Často kvôli tomu prichádzajú deti k hrobom svojich rodičov.
Niekedy sa totiž náš život dostane do takého bodu, že sme bezradní. Nevieme, čo máme robiť. Vtedy prichádzame na cintorín, aby sme sa na to opýtali našich otcov a matiek, pripadne iných blízkych. Aj keď sa nám z hrobu neozve žiaden hlas, predsa cítime, že nás počujú, že nás chápu a že nám chcú pomôcť. Odchádzame posilnení z tohto miesta a často nám prídu na myseľ riešenia našich problémov.
To sa ale deje len vtedy, keď život našich príbuzných bol naplnený láskou a ochotou pre svojich najbližších. Rodičia, ktorí len málo vedeli pochopiť svoje deti, ktorí im dávali zlý príklad, ktorí nemali na nich čas, ktorí sa nevedeli s nimi múdro porozprávať, takíto rodičia nebudú vedieť poradiť ani po smrti. K ich hrobom nebudú deti prichádzať, aby tam našli posilu. Budú prichádzať len k tým, ktorí ich naozaj milovali.
Dnešný deň je vhodný, aby sme sa zamysleli aj nad duchovným odkazom našich zosnulých. Pamätáme čo nám povedali, po čom túžili, keď žili medzi nami. Možno ich bolela naša náboženská ľahostajnosť. Možno sa trápili nad zlými vzťahmi medzi svojimi deťmi. Možno sme im pri pohrebe všeličo nasľubovali, ako sa zmeníme a polepšíme. Nezabudli sme na tieto sľuby?
A teraz sme na rade my. Ak sa snažíme žiť podľa ich dobrých rád, nasledovať ich dobré vlastnosti, príklad, vtedy im aj my pomáhame. Božie kráľovstvo je kráľovstvo lásky, dobra a ak to robíme, tým im najviac pomáhame, aby dozreli a dostali sa k Bohu.
Keby sme žili tu v láske, to by bol asi najväčší prejav našej vďačnosti za ich život. Vtedy by sme im aj najviac pomohli. Veď nie je to krajšie, keď sa pri hroboch modlia súrodenci, ktorí sa majú radi? Alebo je snáď krajšie, keď sa skrývajú po cintoríne, aby sa spolu pri hrobe svojich rodičov nestretli? Alebo sedia pri sv. omšiach za ich rodičov každý v inej lavici v kostole a všetci dookola vedia, ako sa nenávidia. Nebolo by krajšie, keby sedeli spolu, keby spolu pristúpili k sv. spovedi a obetovali sv. prijímanie za nich?
Vo Verím Boha je pekné vyznanie: Verím... v spoločenstvo svätých. Naši zosnulí môžu za nás prosiť, obetovať Bohu svoju túžbu po ňom, Takže nie iba ich životný odkaz, dobré rady, ktoré nám tu dávali, ale aj ich prosby nám pomáhajú.
Dnes spomíname na zosnulých. Spomínajme zodpovedne, teda tak, aby sme sa snažili žiť v Božej láske. Takže nestačí veľa sviečok, kvetov, dokonca ani modlitieb. Je potrebné žiť podľa ich dobrého odkazu a nasledovať ho.
Turzovka, 2.11.2021