Rim 2, 1-11, Lk 11, 42-46

V dnešnom evanjeliu sme počuli viackrát opakované „beda“ z úst Pána Ježiša voči farizejom.

Kto boli farizeji a prečo Pán Ježiš tak ostro vystupuje proti nim? Keď som bola malý, myslel som si, že to boli nejakí zlí, bezbožní a nemravní ľudia, ale keď som neskoršie ako študent teológie mohol tento problém odborne skúmať, zistil som s hrôzou, že to vôbec neboli nejakí zaostalí nemorálni chudáci, ale naopak, že to bola a vlastne aj dnes stále je akási náboženská elita Izraela.

 Podobne ako my, verili aj oni vo vzkriesenie mŕtvych, verili v existenciu anjelov, očakávali mesiáša, snažili sa do posledného písmenka zachovať Mojžišov zákon. Išlo im o presadenie náboženských princípov do politiky, podporovali svojich duchovných učiteľov a rôzne diela charity. Verili, že sa môžu spasiť, ak budú čo najvernejšie zachovávať predpisy Mojžišovho zákona, a pretože to bolo namáhavé, mali pocit, že si Božie Kráľovstvo zaslúžia ako odmenu za svoj náboženský výkon. Sú nám tak podobní, že som sa až zľakol, keď som sa sám v nich objavil. Ich hlavný problém spočíval v tom, že svoju nábožnosť žili zo svojich čisto ľudských síl a podľa svojich ľudských predstáv. A výsledok ich celoživotného snaženia bol „slušný človek“. Človek prijateľný pre ostatných ľudí. 

 Prečo sa teda Pán Ježiš tak prísne o nich vyslovuje? Mohli by sme si poslúžiť jeho vlastným výrokom na ich adresu. V evanjeliu sv. Jána hovorí: „Keby som nebol prišiel a nebol im hovoril, nemali by hriech. Ale teraz nemajú výhovorku pre svoj hriech!“ Do príchodu Pána Ježiša každá náboženská snaha končila ako farizejstvo a pretvárka, lebo človek hral navonok niečo, čo sa nezhodovalo s jeho hriešnym bytím. Človek z vlastných síl nie je schopný zmeniť svoje hriešne srdce a bytie. Ich neochota prijať Ježiša súvisela aj s tým, že väčšmi milovali slávu u ľudí ako slávu u Boha. Stačilo im vedomie, že ich ľudia uznávali a prijímali. Nechceli robiť pokánie, nechceli uznať svoju pomýlenosť. Za každú cenu si chceli zachovať imidž čestných a nábožných ľudí bez ohľadu na svoje skazené vnútro. 

 Jedine Vtelenie Syna Božieho a vstup do nášho ľudského sveta poskytuje možnosť východiska z tejto vnútornej biedy človeka, lebo morálna bieda každého človeka pred prijatím Ježiša Krista je taká veľká, že ho možno prirovnať k obielenému hrobu, ktorý síce zvonku vyzerá pekne, ale je plný svinstva. Situácia sa mení v momente príchodu Ježiš na tento svet. Sv. Ján hovorí o ňom: „Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi!“ Jedine v prijatí Krista je možná pozitívna zmena. A teda ich odmietnutie Ježiša je zároveň uzatvorením sa pred možnosťou Spásy, a preto k ich životu Ježiš vyslovuje svoje „beda“. 

 Vieme, že mnohí kresťania prvotnej cirkvi začínali svoje náboženské snaženie ako farizeji. Napríklad k farizejom sa počítal Nikodém a dokonca veľký učiteľ národov sv. apoštol Pavol priznáva svoj farizejský pôvod. Práve svätý Pavol veľmi dobre vedel posúdiť, aký veľký rozdiel je medzi skutočným kresťanstvom a medzi náboženstvom, ktoré sa žije len čisto z ľudských síl. Každý jeho list je poukázaním na Božiu milosť, ktorá prichádza od Otca skrze Syna v Duchu Svätom. I svätý Ján apoštol píše vo svojom prvom liste: „Kto má Syna, má život, kto nemá Syna Božieho, nemá život!“ Kresťanstvo nespočíva len v hlásaní novej náuky, podstata kresťanstva je v prijatí Ježiša Krista a v našej odovzdanosti jemu.

 Po dedičnom hriechu sa každý jeden z nás rodí do tohto sveta v takom zvláštnom stave, ktorý nazývame prvotný hriech. On sa dá vyjadriť aj slovami sv. Pavla, že sa rodíme na tento svet bezbožní a bezmocní. V našom živote na vedúcom mieste stojí naše ego. Naším ideálom je sloboda, ktorú chápeme ako možnosť robiť si podľa svojej vôle a podľa seba.

 Ale pôvodný Boží zámer, a teda aj cesta Spásy človeka je v obnove prvotných, dá sa povedať, Rajských pomerov. Pôvodne toto vedúce miesto nepatrilo nášmu egu, ale Božiemu Slovu. A Božie Slovo sa chce znovu stať riadiacim princípom nášho života. A to nielen ako pokrm pre náš rozum, ale ako náš život. Ježiš o sebe prehlasuje: „Ja som cesta, pravda i život!“ Prijať Krista znamená prijať život, úplne nový život odlišný od tohto pozemského. Prijímame život, ktorý sa Bohu páči a vedie k nemu. V prírode existujú rôzne formy života, dokonca aj v nás samých môžu existovať rôzne formy života, napríklad rakovinové nádory, a predsa nemôžeme povedať, že sa tešíme každej forme života. Aj Boh sám sa teší a raduje len z toho života, ktorý sa rozvíja skrze prijatie Ježiša.

 Čo je teda potrebné urobiť? Máme urobiť niečo, čo sme už ako deti pri prvom svätom prijímaní naznačili tým, že sme na tento obrad prišli vo svadobnom rúchu. Máme sa vydať Kristovi. Máme sa mu odovzdať tak ako žena mužovi a muž žene pri milovaní. Zrieknuť sa svojej slobody, aby som získal plnší život v spojení s Kristom. Dovoliť mu, aby On vo mne konal. Nasledovať ho v poslušnosti jeho Slovu.

 Na záver slová sv. Terezky: „Predovšetkým evanjelium živí moje modlitby, v ňom nachádzam všetko, čo potrebuje moja úbohá malá duša. V ňom objavujem stále nové záblesky svetla, skryté a tajomné tušenie zmyslu. Čo sa mňa týka, nenachádzam v knihách už nič, s výnimkou evanjelia, táto kniha mi stačí. S veľkou radosťou počúvam Ježišove slová, ktoré mi hovoria všetko, čo mám robiť. Pretože Ježiš opäť vystúpil na nebesia, môžem ho nasledovať iba podľa stôp, ktoré zanechal. Ale aké žiarivé sú tieto stopy, aké príjemné fluidum majú! Stačí mi len pozrieť sa do sv. evanjelia a viem, ktorým smerom mám bežať.“

http://www.frantiskani.sk/kazatel/behomroku/vd/28/283.htm