Sdc 11, 29-39a, Mt 22, 1-14

Kde sa v človeku berie ten „spiritus contradictionis“ (duch protirečenia).

Už dieťa robí rado podľa svojho, dospelí sa neradí podriaďujú, pritom sa dávajú strhnúť masami (známa davová psychóza). Len aby sa nič nenariaďovalo (testovanie, opatrenia, očkovanie...). O to viac prekvapuje, že Cirkev má už dve tisícročia dosť dobré pozície a pritom nariaďuje (prikázania, predpisy...).

Pochopiteľne, že duch protirečenia sa prenáša aj do náboženského života. V prvom čítaní sme počuli: Jefte urobil Pánovi takýto sľub: „Ak vydáš Amončanov do mojich rúk, potom obetujem Pánovi ako zápalnú obetu toho, kto mi prvý vyjde v ústrety z dverí môjho domu, keď sa budem v pokoji vracať od Amončanov.“ Vôbec mu nenapadlo uvažovať či to Pán chce a bude s takou obetou spokojný. On sa rozhodol. A dopadlo to veľmi bolestne.

Tento duch protirečenia - „robiť si podľa svojho“ pranieruje Ježiš v evanjeliu. Aktéri v podobenstve si povedali: Prečo by sme mali ísť na svadbu kráľovmu synovi? My máme svoje záležitosti.

Výstup z dnešných textov: My určujeme Stvoriteľovi čo je dobré pre náš život, my môžeme odmietať jeho dobrodenia. Môžeme. Len dávajme pozor, aby sme neskazili život iným – ako Jefte vlastnej dcére i sebe a nezahodili šťastie ako veľmoži, ktorí odmietli kráľovu svadbu.

Turzovka, 19.8.2021