História je učiteľkou života – tak sa vzletne hovorí.
A asi oprávnene. Dnes si pripomíname pápeža Leva Veľkého. Prívlastok naznačuje jeho význam. V čom nás môže poučiť jeho život?
Viedol Cirkev v čase sťahovania národov. V roku 450 sa k Rímu sa blížil „bič Boží“, hunský kráľ Atila so svojím vojskom. Pápež sa odvažuje ísť v ústrety najväčšiemu nepriateľovi kresťanov. Atila úžasom ustrnul! Ešte nikdy nepočul takú výrečnosť ducha a jazyka. Spokojne odpovedal: Nech si ktokoľvek, človek alebo anjel, Rím a Itália ti budú vďačné za svoju záchranu. Dokázal si mi málo slovami, čo nedokázali cisári so všetkými vojskami. Ďakuj Bohu, že si jeho sluhom.
O tri roky prihnali sa na Rím Vandali s kráľom Genzerichom. I tento raz sa Lev I. odvážil predstúpiť pred vodcu. Dosiahol aspoň to, že mesto bolo ušetrené od ohňa a obyvatelia od vraždenia.
Okrem vonkajších náporov musel pápež Lev I. čeliť vnútorným nepriateľom Cirkvi. Na Východe sa šíril blud mononofyzitov, ktorí popierali dvojakú prirodzenosť v Kristu Ježišovi. Uznávali v ňom jedine božskú osobnosť a božskú prirodzenosť, ale nesprávne popierali v ňom ľudskú prirodzenosť. Pápež schválil zvolanie snemu do Chalcedónu r. 451. Na sneme sa čítal Levov „Dogmatický list“. Zhromaždenie po jeho prečítaní jednohlasne zvolalo: „Toto je viera otcov! Toto je viera apoštolov; tak veríme všetci; skrze Leva prehovoril Peter!“
Je to aj dnešná doba – vlna migrantov za vlnou sa valí do Európy. Temný mrak za mrakom rôznych spiritualít sa prevaľuje cez Cirkev. Za čias pápeža Leva – Ježiš bol len Boh, teraz - Ježiš je len človek. Záleží len od nás ako sa k týmto výzvam postavíme.