Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Hebr 12, 4-7. 11-15, Mk 6, 1-6

 Neviem či ste prišli po čase do rodného mesta, alebo na miesto kde ste neboli dlhšie. Vynárajú sa rôzne pocity, myšlienky, nálady, spomienky... Iste máte tento zážitok.

Všetko sa zdá už iné, zhmlene nánosom času. Iná príroda, iní ľudia. Nemôžete sa tam „nájsť“.

Pán Ježiš prichádza do Nazareta, po krátkom čase. Nezmenilo sa tam možno nič. Ten istý rabín, tí istí ľudia...

Kto sa zmenil? Pán Ježiš. Už to nie je tesár, už to nie je len syn Jozefa a Márie, sused, kamarát z detstva... Už je Syn, učiteľ, divotvorca... Nazaret ho už nepoznáva. Ježiš nie je zahmlený tak minulosťou, ale viac prítomnosťou, ba budúcnosťou.

Prítomnosťou. Ježiš už je pokrstený v Jordáne od Jána Krstiteľa, už je Baránkom, ktorý sníma hriechy sveta... Zahmlený budúcnosťou – je prorok.

Dá sa to prirovnať – samozrejme veľmi čiastočne – situácii kňaza, ktorý príde po vysviacke  do rodného mesta. Už je naraz iný. Už neminištruje, ale obetuje sv. omšu, už nepočúva kázne, ale káže, už spovedá... a okolie je z toho „vedľa“. Kňaz i prostredie si zvyká na novú situáciu. Aby to nebol šok pre oboch, tak kňaz odchádza pôsobiť inde.  Dnešné evanjelium končilo slovami: Potom chodil po okolitých dedinách a učil.

Po všetkom, čo sme počuli, po všetkých tých mocných činoch, o ktorých nám evanjelista Marek už hovoril, by sme čakali triumfálnu oslavu, niečo na spôsob Kvetnej nedele. Na jednej strane ho mnohí počúvali, dokonca uznali nesmiernu moc, ktorá sa v jeho učení prejavovala. Divili sa, lebo si mysleli, že ho poznajú: „Skade to má tento? Aká to múdrosť, ktorej sa mu dostalo, a zázraky, čo sa dejú jeho rukami?! Vari to nie je tesár, syn Márie a brat Jakuba a Jozesa, Júdu a Šimona? A nie sú tu s nami aj jeho sestry?" Zaujímavý je záver: „A pohoršovali sa na ňom“. 

Uvedomujem si nesmiernu vieru mojej najbližšej susedy – babičky. Keď som po vysviacke prišiel do rodnej dediny, na druhý deň som vošiel do spovednice, pred ktorou čakala na svätú spoveď. Vošla dnuka a bola bez slov – rovnako ako ja. Možno uvažovala: Ten chlapec, ktorý behal popred mojim domom v detských nohaviciach, pásol kravy...mi teraz má dať rozhrešenie a ja mu mám povedať hriechy?!... Preto jej trvalo, než sa odhodlala k vyznaniu. Nepohoršilo ju to, mala nejakú skúsenosť viery, tradíciu odpúšťania. Horšie to bolo s Nazaretčanmi, oni boli pred absolútne novou skúsenosťou. Preto sa pohoršovali.

Čo ich pohoršovalo? Pohoršovalo ich to, čo mohlo byť pre nich tou najúžasnejšou zvesťou. Pohoršovalo ich to, že sa Boh začal prejavovať skrze človeka, jedného z nich. Chyba bola v tom, že tohto človeka poznali od narodenia a mali ho pevne zaškatuľkovaného. Hovorili o ňom: „Vari to nie je tesár, syn Márie!“ Obyčajný tesár! Mnohí si možno pri tom spomenuli na pochybnosti okolo jeho počatia, keď sa začali trúsiť nebezpečné reči okolo jeho matky a jeho nezákonného pôvodu. Ježiš im povedal: „Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti, medzi jeho príbuznými a v jeho dome."

Tu sme pred Božím dobrodružstvom. Dostávame sa do nových a nových životných situácii. Boh k nám hovorí cez rôzne situácie. Voláme to aj výzvy – moderný pojem.

 Napríklad: Chlapci chodili pred oltár ako kandidáti miništrovania. V nedeľu mali "obliečku" – už sú v miništrantskom. Mnohí ste si tu zmenu ani neuvedomili. Viete čo je to za revolúcia v živote malého chlapca?! Aká je to pre neho zmena?!

Nezažívate to aj vy? Príde niečo také „obyčajne“ ako je chrípka. Koľko zmenených postojov, zmena režimu dňa. Príde napríklad strata práce, strata človeka, návšteva, ale i nová myšlienka, nový nápad. Naraz sme pred úplne novou situáciou. A môžeme sa pohoršovať – ako to, že to Boh dopustil, čo sa to deje...

Toto chápeme: Niečo bolestné nás môže pohoršiť a „zabúdame“ nasledovať Ježiša. Nezvládame novú situáciu.

Čo keď príde niečo radostné? Niekedy prežíva človek niečo tak pekné, že je to na neuverenie – krajšie než sa dá uveriť! Čo vtedy? Úplne iný efekt, než by sme čakali! Zdá sa, že ich to „vystreli“ mimo Boha. Použil som tento výraz, lebo je asi najvýstižnejší. „Zaľúbi sa chlapec...“ – ako sa to spieva v jednej piesni a a naraz je mimo Boha. Narodí s dieťa, „rodičia“ prežívajú krásne chvíle a sú mimo Boha. Nepotrebujú Darcu lásky, Darcu života.. Tvrdia, že nepotrebujú „papier“, stačí, že sa majú radi...

Príde pocit slobody - a už nevedia pochopiť, že Boh dáva slobodu. A človek sa stávamilitantný islamista (ale o tom inokedy, o tom mám dlhočíznú úvahu a stále o tom uvažujem)!  

Prečo je to tak u nich, prečo u nás? Lebo sme v stereotype, zabúdame, že život je zmena, že život dáva Boh, že Boh je v našom živote.

Možno je to tým, že sa modlíme, aby sa zmenil Boh! Áno, chceme, aby zmenil svoju vôľu, aj keď sa modlíme: buď vôľa tvoja...Nechceme, aby sa stala jeho vôľa v našom živote.

Tak sa môže stať, že sa stratíme v minulosti, bojíme sa budúcnosti a nežijeme prítomnosť, lebo nežijeme s Pánom času. Veľa mu hovoríme, ale málo sledujeme, ako pôsobí v našom živote a čo od nás čaká. Život je pritom dobrodružstvo s Bohom!

Turzovka, 4.2.2015