Jer 11, 18-20, Jn 7, 40-53 

Máme vytvorené nejaké schémy, vzorce správania.

Vytvárame si ich od detstva na základe výchovy i vlastného uvažovania. Napríklad naučili nás pozdraviť, poďakovať.

Rovnako je to i pri náboženských úkonoch. Napríklad prídeme do kostola a pokľakneme, prežehnáme sa. Ráno, večer sa pomodlíme. Niekedy to robíme mechanicky, bez uvažovania. Napríklad je koncert v kostole, vypneme „večné svetlo“, necháme otvorený bohostánok a predsa si mnohí kľakajú. Hovorí sa: Zvyk je železná košeľa. Ma to svoje plusy i mínusy.

Všimnite si aktérov dnešného evanjelia. Niektorí by aj prijali Ježiša, ale... namietali: „Vari z Galiley príde Mesiáš?! A nehovorí Písmo: ‚Mesiáš príde z Dávidovho potomstva, z mestečka Betlehem, odkiaľ bol Dávid?!‘“ Sluhovia hovorili: „Nikdy tak človek nehovoril.“ Farizeji mali vzorec postoja: Skúmaj a uvidíš, že z Galiley prorok nepovstane.

Kto sa dostal zo svojich schém a vzorcov správania? Nikodém. Ten mal Písmo za vzor, ale nielen na to aby odsúdil človeka, ale aby mu pomohol. Hovorí: „Odsúdi náš zákon človeka prv, ako by ho vypočul a zistil, čo urobil?“ Nikodém aj uvažoval.

Myslím, že dobrý príklad aj pre nás. Máme nejaké zvyky, robíme mnohé veci automaticky. Ale aj uvažujme.

Turzovka, 1.4.2017