Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Uvedenie do bohoslužby: Počas odchodu kňaza k sviecam. 

Dnešným sviatkom sa zvyklo končiť vianočné obdobie. Aj teraz ho ideovo dopĺňa. Vo vianočnej prefácii sme sa modlili, že tajomným vtelením Božieho Slova zažiarilo našej duši nové svetlo Božej slávy. Rozpomeňme sa teda ešte raz na tu noc, ktorá sa premenila v jasný deň, keď v náručí svätej Matky zažiarilo dieťatko - Svetlo na osvieteniu národov.

Sviečky v našich rukách nám poukazujú na krstný obrad, pri ktorom rodičia zapaľujú sviecu svojmu dieťaťu od veľkonočnej sviece - paškála. Tento úkon nám pripomína, že Ježiš je duchovným svetlom pre každého kresťana – teda pre nás všetkých. 

Uvedenie do čítaní: 

  1. Mal 3, 1-4

Prorok si predstavoval Mesiáša pri príchode do chrámu, ako veľkého, mocného a neodolateľného.

Mesiáš síce prišiel ako malé dieťa, ale v sile Božieho ducha a stáva sa zachraňujúcou obetou. 

Alebo: 2. Hebr 2, 14-18

List Hebrejom, ktorého úryvok budeme počúvať, poukazuje na Ježiša, ktorý sa vo všetkom pripodobnil ľuďom, aby nás vyslobodil. 

  1. Lk 2, 22-40

Evanjelium nás v duchu prenáša do času po narodení Ježiša. Štyridsaťdňový mesiáš - Boží syn prichádza, presnejšie je donesený, do starozákonného chrámu. Udalosti naznačujú, že jeho poslanie je duchovné a pre všetky národy. 

 

OBETOU K SVETLU 

Veľavravne sú situačné scénky, ktoré v uzavretom priestore vykresľuje psychologický problém. Jozef Jurko v publikácii Sláva Otcu i Synu ... r. B (s. 195) píše: Na ostrove sa v chlade ocitne skupina ľudí. Podarí sa im zapáliť oheň. Dreva je však málo. Každý sa bojí dať svoj kus dreva, aby sa zahriali – veď čo ak prídu horšie časy. Nedajú drevo na spoločné ohnisko. Nájdu ich tam zmrznutých a v rukách stískajú drevo. Nevedeli sa podeliť - obetovať. 

Aký to má súvis s dnešným evanjeliom a dňom? Spája sa tu obeta, svetlo.

Dnešný deň je o obetovaní Pána Ježiša. Starozákonný Boží ľud vedomý si toho, že Boh je darca života, obetoval prvorodených (dokonca aj u zvierat) Stvoriteľovi. Zvieratá priniesli na obetu a prvorodení synovia boli služobníkmi v Božom stánku. Keď neskôr túto čestnú službu prebral Áronov a Leviho kmeň, prvorodených symbolicky vykupovali. Miesto nich dali na obetu ovečku, alebo chudobní, pár hrdličiek, alebo holubov.

Mária a Jozef teda tiež prichádzajú do chrámu s Ježišom 

Zvlášť Mária si tu uvedomuje obetu. Veď Simeon jej hovorí, že jej dušu prenikne meč bolesti. Jej syn Ježiš bude totiž svetlo, ktoré všetci neprijmú a bude na pád i na povstanie mnohých.

Aby sme si uvedomili, že Ježiš je svetlo, v dnešný deň sa svätia sviece.

Ako spája svetlo a obetu svieca? Svieca je jednoznačne symbolom svetla a obety. Stravuje sa (obetuje), aby svietila! 

Je tu teda niečo, čo nám nie je na prvý pohľad sympatické – obeta. Prijímame ju však vtedy ak má význam. Či nie je materstvo, otcovstvo obeta? Neobetuje sa športovec aby niečo dokázal? Aj práca živiteľa rodiny je obetou. Vieme sa teda obetovať.

Svieca sa spaľuje, aby iným prinášala svetlo, radosť a pohodu. Aj od nás život žiada neustálu obetu. Zvlášť v našich časoch je dôležitá. Veď prečo sa rozpadajú manželstvá? Prečo plačú rodičia nad svojimi deťmi? Prečo sa ľudia topia v alkohole, sú na kdečom závislí? Prečo sa ľudia vzďaľujú od Boha a Cirkvi? Preto, lebo sa nevedia obetovať. 

Svieca je tiež symbolom viery. Pri krste a pri 1. sv. prijímaní sme dostali zapálenú sviecu, ako symbol svetla viery. Vieru, ktorú sme dostali pri krste treba udržiavať po celý život. Dá sa to bez obety? Viera dáva zmysel obeti.   

Kristus aj nám povedal: Vy ste svetlo sveta. My kresťania máme byť ako svetlo vo tme. Náš dobrý príklad, naše rozhodné postoje, naša životná múdrosť sú svetlom pre iných. Kresťan, ktorý nesvieti, nie je kresťanom. 

Svieca je v podstate symbolom ľudského života. Od chvíle, ako je zapálená, začína sa strácať. Podobne je to aj s našim životom. Od chvíle ako sme začali žiť, sa každou hodinou, každou sekundou náš život skracuje. Musíme sa stále pýtať, čo máme robiť, aby sme zvyšok života prežili tak, aby sme ho nikdy nemuseli ľutovať? 

Boh je láska, sme stvorení na jeho obraz. Z toho asi vyplýva, že najväčšie šťastie a teda aj cesta radosti by mala byť cestou lásky.

Z rôznych dôvodov sa nám to nedarí. Ak nemá naše srdce lásku, prípadne naše okolie, potom nastupuje trápenie a samota srdca.

Preto musíme hľadať svetlo, ktoré je v obetavosti!

Ak teda chceme mať v živote svetlo – zmysel života a teplo – lásku je potrebne prijímať Ježiša – ozajstné Svetlo. Z našej strany je potrebná obeta našich schopnosti, darov, aby sme v živote nezmrzli s kusom našich darov ako tí na ostrove – v úvode spomínaní.

Turzovka, Turkov, 2017