Uvedenie do bohoslužby:
Dnešný sviatok svätého Štefana, prvého mučeníka, sa slávi hneď po Narodení Pána a poukazuje na to, že niet účasti na Kristovej sláve bez prijatia a nesenia životného kríža. Aká je naša trpezlivosť v ťažkostiach života?
Uvedenie do čítaní
- Sk 6,8-10; 7,54-60
O svätom Štefanovi toho veľa nevieme, okrem toho, čo nám zachoval Lukáš v Skutkoch apoštolských. Teraz budeme počúvať, ako Lukáš zámerne pripodobňuje smrť učeníka k smrti Majstra, aby ukázal, že uveriť v Krista znamená stotožniť sa s ním v radosti i v trápení.
- Mt 10,17-22
V evanjeliu nám Pán Ježiš hovorí, akí musíme byť, ak chceme žít ako kresťania a podobať sa aspoň trochu sv. Štefanovi.
Štefanovo zlaté srdce
Svetoznámy operný spevák Šaljapin sa vracal z turné po Amerike. Na colnici mu veľmi zdĺhavo prehľadávali batožinu. Mladá dáma, ktorá stála za ním v rade to nevydržala a povedala colníkovi: „Vy ho nepoznáte? Veď on je svetoznámy, má zlato v hrdle.“ Nato ho colník bez váhania vyzval: „Pán Šaljapin, nech sa páči, poďte za mnou, musíme urobiť röntgenový snímok hrdla“ (Služba v slove. Homílie cyklus „B“ Chalupa – Fabián).
Je to úsmevný príbeh. Často skutočne pozorujeme, že niekto má zlaté ruky, tým oceňujeme jeho šikovnosť, zlatom v hrdle oceňujeme nádherný spev, zlatým úsmevom oceňujeme krásu ľudskej tváre.
Hoci ani ruky, ani hrdlo, ani tvár nemáme rovnakú, zato však môžeme mať zlaté srdce. Zlaté srdce sa dá získať veľkou pokorou, odpúšťaním a najmä zbavovaním sa sebectva. Cesta k zlatému srdcu môže byť zdĺhavá. Teraz, v mimoriadnom roku Božieho milosrdenstva, je vhodná doba vydať sa na takúto cestu. Vianoce sú vhodnou príležitosťou nástupu, lebo na Božie narodenie sme zažívali radosť z Nebeského daru v malom Dieťati. Radosť umocňujú nádherné koledy, spevy, vyzdobené kostoly, prijaté darčeky a najmä pokojná, neopakovateľná rodinná atmosféra. Nedajme sa pomýliť konzumnou spoločnosťou, v ktorej sa Betlehem a jasličky stávajú stále viac a viac nástrojom reklamy. Nádherné vianočné melódie zaznievajú v nákupných strediskách, ale kupujúcich nezaujíma ich obsah, ich zaujíma tovar a akciové ceny.
To nie je pôvodné posolstvo Vianoc. Skutočné posolstvo Vianoc je v Božom Synovi, narodenom v Betleheme, ktorý nás vykúpil z hriechu a smrti. Preto k Vianočnej radosti samozrejme patrí aj radosť z odpustenia hriechov pri sv. spovedi. Symbolom prežívanej vianočnej radosti v našich chrámoch je biela liturgická farba. Dnes, na sviatok sv. Štefana, bielu liturgickú farbu vystriedala farba červená. Ona je farbou lásky, lebo dejiny nám hovoria o veľkom množstve mučeníkov, ktorí svoju lásku potvrdili aj krvou. Dnešný sviatok sv. Štefana nám pripomína, že nestačí len nadšené rozhodnutie vydať sa na cestu za zlatým srdcom, ale že na tej ceste treba aj vytrvať. Sv. Štefan sa tiež najskôr nadchol krásou evanjelia a vykročil za zlatým srdcom, aby potom cez všetky prekážky vytrval.
My môžeme byť zatiaľ pokojní. Od nás sa mučeníctvo neočakáva. Stačí mať charakter a vytrvať na ceste evanjelia. Poďme k bohoslužbe slova dnešného sviatku. Spomínajú sa tu helenisti. Židov, narodených v Judei a rozprávajúcich aramejsky, nazývali Hebreji a Židov, narodených mimo Judei a rozprávajúcich grécky, nazývali helenisti. Hebrejov a helenistov vzájomne spájala obriezka, svätenie soboty a Tóra, čo je zákon a jeho vysvetlenie. Štefan patril k helenistom. Je veľmi pravdepodobné, že pochádzal Cilície, ba možno dokonca z Tarzu. Bol rovnako starý ako Pavol a podľa mienky niektorých biblistov navštevoval Štefan to isté grécke gymnázium ako Pavol v Tarze. Pavol Štefana šialene nenávidel, lebo bol kresťan. Nenávisť ho viedla k tomu, aby bol jeden z prvých, čo Štefana obžalovali pred Najvyššou židovskou radou. Obvinenia boli veľmi vážne: Hovorí proti nášmu chrámu, proti Mojžišovmu zákonu, proti nášmu vyvoleniu, proti Bohu. Učení rabíni hneď podsunuli Mojžišovo nariadenie: „A Pán nariadil Mojžišovi: Rúhača daj vyviesť z tábora a všetci, čo ho počuli, položia na jeho hlavu ruku a všetok ľud ho ukameňuje. Izraelitom však nariadiš: Každý, kto bude kliať svojmu Bohu, uvalí na seba hriech. Kto bude zlorečiť Pánovmu menu, musí zomrieť: všetok ľud ho bez milosrdenstva ukameňuje; tak cudzinec ako domorodec bude usmrtený, keď bude kliať Pánovo meno (Lv 24,13-16).
Preto rozvášnený dav vyvliekol Štefana za mesto a tam ho usmrtil. V čase rímskej okupácie nemala Židovská veľrada právo vyniesť a vykonať rozsudok smrti. Aj v Ježišovom prípade rozsudok potvrdzoval prokurátor Ríma. Židia Rimanov často provokovali a skúšali, čo si môžu dovoliť. Rimania pre pokoj prižmurovali oči. V prípade Štefana išlo o lynčovanie bez súdu. Pavol bol vo veľmi ťažkej situácii. Podľa mienky niektorých biblistov boli Pavol a Štefan pokrvní príbuzní. Boli bratanci. V takom prípade Mojžišov zákon zakazoval aktívnu účasť na kameňovaní. Toto vysvetľuje vetu z dnešného čítania: „Vyhnali ho z mesta a kameňovali. Svedkovia si odložili šaty k nohám mladého muža, ktorý sa volal Šavol“ (Sk 7,58). Pavol sa nemohol priamo zúčastniť kameňovania pre príbuzenský vzťah, alebo preto, že ešte nemal tridsať rokov. Na túto udalosť už Pavol nikdy nezabudol. Ukameňovaný Štefan bol výsledkom veľkého klamstva, nenávisti a zhromaždenia ľudí veľmi vzdialených od zlatého srdca. Klamstvo a šikovné narábanie médií s polopravdami sú aj na našom Slovensku účinnou zbraňou na pomýlenie veriacich.
Štefan bol pripravený na takýto útok. Veľmi pozoruhodné sú jeho posledné slová: Pane, Ježišu, prijmi môjho ducha (Sk 7,58). Jeho modlitba sa nápadne podobá Ježišovej modlitbe na kríži: Otče, do tvojich rúk odovzdávam svojho ducha (Lk 23,46). To ešte neboli posledné slová. Keď klesol na kolená vyslovil tretiu vetu: Pane, nezapočítaj im tento hriech (Sk 7,60). Aj Kristus vyslovil takéto slová na kríži. Štefan napodobnil svojho Pána s tým rozdielom, že Kristus adresoval slová svojej modlitby nebeskému Otcovi a Štefan Ježišovi, ktorého nazval „Pánom“ a staval ho na úroveň Boha. Štefan bol verným obrazom Krista a poslednými slovami skladal skúšku z odpúšťania, aby získal zlaté srdce.
Je skutočne veľmi ťažké povzniesť sa nad krivdy, ponižovanie, klamstvo a iné, čo zakusujeme v našich medziľudských vzťahoch. Sú ľudia, ktorí nesú zranenia na duši po celý život. Odpustenie druhému človeku je najkrajším darom, na ktorý čaká Boh. Každý človek skôr či neskôr bude stáť pred veľkou skúškou z odpúšťania. Je to skúška veľkosti nášho ducha. Sv. Štefan túto skúšku zvládol. Pokorne kľaknime pred jasličky a prosme, aby aj nám pomohlo betlehemské dieťa zvládať nastúpenú cestu za zlatým srdcom. V jubilejnom roku milosrdenstva Božie milosrdenstvo prijímajme, ale tiež svojim blížnym rozdávajme.
Emil Floriš, dekan čadca