Iz 56,1.6-, Rím 11,13-15.29-32, Mt 15,21-28
Snáď každý pozná príbehy o veľkej obetavej láske, zvlášť matiek.
Rodičovská láska dokáže prinášať mimoriadne obete. Preto sa aj hovorí, že „rodičia si odtrhnú aj od úst“, len aby deťom nič nechýbalo. Ak majú nadané dieťa, namáhajú sa do úmoru, aby mu mohli zaplatiť školu. Ak je dieťa vážne choré, zo všetkých síl bojujú o jeho zdravie. Možno, ak by im lekár povedal: Pobozkajte mi nohy a ja vaše dieťa vyliečim, tak by to urobili.
Evanjelium nám vykreslilo matku, ktorá vedela prekonať veľké uponíženie, len aby pomohla svojej dcére. Táto matka z pohanského územia Týru a Sidonu je naozaj obdivuhodná. Dokázala ísť až do krajnosti, do úplnej pokory, len aby Ježiš pomohol jej dcére. Nedala sa odradiť ani jeho nezáujmom, ani jeho vysvetlením, že on prišiel predovšetkým zachraňovať Židov, ani tým, že prirovnáva pohanov k šteňatám. Jej brilantná odpoveď, že aj šteňatá jedia odrobinky, ktoré padajú zo stola pánov, vedie Ježiša k vyhláseniu: „Žena, veľká je tvoja viera. Nech sa ti stane, čo chceš.“ Láska k dieťaťu, dôvera v Ježiša a veľká pokora dokázali jej dieťa zachrániť spod vplyvu zlého ducha.
Niekedy o nejakom človekovi povieme, že sa v „v ňom vidíme“. Je to vtedy, keď jeho postoje sú blízke alebo totožné s našimi. Aj Ježiš sa musel v tejto žene „vidieť“. Sám sa rozhodol zachrániť ľudí podobným spôsobom, ako to urobila žena. Veď si len trocha predstavme, koľko pokory a lásky bolo v Ježišovi. Nechal sa pri svojom umučení vysmievať a zauškovať. Nechal sa vyzliecť so svojich šiat. Dovolil, aby ho pokladali za lotra. Chápeme, že túto ženu musel obdivovať a vypočuť jej prosbu.
Lebo sú to práve určité hraničné a kritické situácie v živote, kde človek môže prejaviť veľkosť svojej viery a lásky k Bohu a ukázať pokoru a vytrvalosť. Tak to ukázal Ježiš a tak to aj on žiadal v niektorých prípadoch. „Veľká je tvoja viera“ nepovedal len pohanskej žene, ale aj pohanskému stotníkovi, keď ho prosil o uzdravenie svojho sluhu (porov. Mt 8, 10).
Uvažujeme o probléme, ktorý patrí medzi najťažšie v našom živote. Aká je až hranica, ktorú Boh pripúšťa, aby otestoval našu vieru, lásku a pokoru? Ak si spomenieme na niektoré biblické príbehy, tak nám prechádza mráz po chrbte, čo všetko museli prežiť veriaci v Boha.
Spomeňme si napríklad na Abraháma. V starobe sa mu narodil syn Izák. Prežíval veľkú radosť z tohto Božieho požehnania. Ale keď syn vyrástol, Boh Abrahámovi pripravil skúšku. Bola to skúška, ktorá mala ukázať, či si Abrahám naozaj zaslúži pre budúcu históriu titul „praotec veriacich“. Mal obetovať svojho syna. Abrahám Boha poslúchol. A až vo chvíli, keď už držal nôž v ruke, Boh zasiahol a on chlapca nezabil. Môžeme to úplne pochopiť? Asi ani nie. Možno sa búrime proti Bohu a Abraháma pokladáme za blázna, že ho chcel poslúchnuť.
Aj kvalita našej viery sa môže vyskúšať len v kritických stavoch. Nikto z nás po nich netúži. Nikto z nás Boha neprosí, aby ho nechal padnúť úplne na dno. Ale ak taká situácia nastane, ak si nás Boh vyberie, aby práve na nás ukázal obdivuhodnú moc viery, lásky a pokory, potom to nechápme ako veľkú krivdu zo strany Boha. On nás vedie len podobnými cestami, akou išiel jeho Syn a všetci priatelia Boží. Možno prvé chvíle skúšky sú neznesiteľné. Možno sa búri celé naše vnútro. Máme na to právo, veď sme ľudia slabí. Máme ale aj možnosť z tohto stavu povstať a žiť ako noví ľudia. Každý človek, ktorému viera pomôže premôcť nejakú bolesť alebo tragédiu, je akoby znovuzrodený. Je to iný človek. Človek lepší a múdrejší. Človek s hlbšou vierou a láskou. Človek s iným pohľadom na svoj život. Taký sa stáva požehnaním pre miesto, v ktorom žije. A môže si raz so sv. Pavlom povedať: „Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca“ (2 Tim 4, 7-8).
A nebojme sa prekážok a obeti! Sv. Terézia Avilská napísala: Najstrašnejšie na smrti je, že ňou končí obeta. Sme stále na ceste do Božieho kráľovstva a môžeme rásť vo viere, viac sa stať ľuďmi, ktorí sa pričinia o Bože kráľovstvo.
Človek je tvor výnimočný v tom, že dokáže ísť až na dno vlastných schopností, aby niečo dokázal pre seba a pre svojich najbližších. Keď to dokáže, je šťastný a hrdý na seba. Takýto pocit nám chce dať aj Boh. S jeho pomocou zvládneme aj to, čo sa nám javí v prvej chvíli ako strašné a neznesiteľné.
Turzovka, 16.8.2026
Pozrite tiež: