Sk 6,8-10;7,54-602, Mt 10,17-22 

Sú veci, ktoré nám nejako nesedia spolu.

Napríklad keď je v lete zima a v zime teplo. Ale na to sme si už zvykli. Tak sa nám nezdá aj sviatok sv. Štefana na Vianoce, lebo nejde k sebe dieťa a krv pri kameňovaní. Na to sme si tiež zvykli. Pritom starý duchovný spisovatelia (Fulgencius Ruspenský a cirkevní otcovia) hovoria o súlade. Je tu duchovný súlad. Zrodenie Ježiša na zem, zrodenie Štefana pre nebo.

Cirkev sa dnes zastavuje pri osobe svätého Šte­fana, ktorého slávi deň po Vianociach. Kto je? Svätý Štefan je najre­prezentatívnej­ším zo skupiny siedmich spoločníkov. Tradícia vidí v tejto skupine zárodok budúcej služby „diakonov“.

Prvotná cirkev v Jeruzale­me bola celá zložená z kresťanov židovského pôvodu. Niektorí z nich pochádzali z územia Izraela a hovorilo sa im „Hebreji“, kým ostatní vyznávači staro­zákonnej židovskej viery pochádzali z grécky hovoria­cej dias­póry a hovorilo sa im „helenisti“. Tu je problém, ktorý sa začal rysovať: tí naj­chudob­nejší z helenistov, najmä vdovy zbavené akejkoľvek sociálnej podpory sa báli, že budú vynechaní pri pomoci v každodennom zaopatrení. Aby apoštoli, ktorí si vy­hradili modlitbu a službu slovu ako svoju ústrednú úlohu, predišli tej­to ťažkosti, rozhodli sa poveriť „siedmich osvedčených mužov, plných Ducha a múdrosti“, aby vykonávali úlohu pomáhať (Sk 6, 2 – 4). konať sociálnu cha­ritatívnu službu. Na tento účel, ako píše Lukáš, učeníci na podnet apoštolov vybrali siedmich mužov – máme aj ich mená: „Štefana, muža plného viery a Ducha Sväté­ho, ďalej Filipa, Pro­chora, Nikanora, Timona, Parmenáša a Mikuláša… Postavili ich pred apoštolov a oni sa modlili a vložili na nich ruky.“ (Sk 6, 5 – 6)

Najdôležitejšou vecou, ktorú si treba všimnúť, je to, že Štefan okrem charita­tívnych služieb vykonáva aj úlo­hu evanjelizácie medzi svojimi krajanmi, takzvanými Helenistami. „Štefan, plný milosti a sily,“ (Sk 6, 8) pred­stavuje v Ježišovom mene nový výklad Mojžišovho i samotného Božieho zá­kona, nanovo číta Starý zákon vo svetle zvesti o Je­žišovej smrti a vzkriesení. Toto nové porozumenie Starého zá­kona, vyvolá reakcie Židov, ktorí vnímajú jeho slová ako rúhanie (porov. Sk 6, 11 – 14). Z toho dôvodu je odsúdený na smrť uka­meňovaním.

A svätý Lukáš nám sprostredkuje zhrnu­tie jeho kázania. Ako Ježiš ukázal emauzským učeníkom, že celý Starý zákon hovorí o ňom, o jeho kríži a vzkriesení, tak svätý Štefan, nasledujúc Ježišo­vo učenie, číta celý Starý zákon z pohľadu na Krista. Dokazuje, že tajomstvo kríža stojí v strede dejín spá­sy, ako ich rozpráva Starý zákon, ukazuje, že ukrižo­vaný a zmŕtvychvstalý Ježiš je sku­točne cieľom celých týchto dejín. A teda dokazuje aj to, že kult a chrám sa skončili a že zmŕtvychvstalý Ježiš je novým a pravým „chrámom“. Práve toto „nie“ chrámu a jeho kultu (rôznym obetám) vy­volá odsúdenie svätého Štefana, ktorý v tej chvíli – ako nám hovorí svätý Lukáš – uprel oči k nebu a uvidel Božiu slávu a Ježiša, ako stojí po Božej pra­vici. A uvi­diac nebo, Boha a Ježiša, svätý Štefan riekol: „Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha.“ (Sk 7,56) Nasleduje jeho umučenie, ktoré je stvárnené podľa vzoru utrpenia samotného Ježiša. Odovzdáva „Pánu Ježišovi“ svojho ducha a modlí sa k nemu, aby jeho vrahom tento ich hriech nezapočítal (po­rov. Sk 7, 59 – 60). Podobne ako sa modlil Ježiš na kríži.

Lukáš osobitne poznamenáva, že tí, ktorí kameňo­vali Štefana, „si odložili šaty k nohám mladého muža, ktorý sa volal Šavol“ (Sk 7, 58). Potom sa z neho - prenasledo­vateľa stal významný apoštolo evanjelia. To znamená, že mladý Šavol musel po­čuť Štefanovo káza­nie, a preto poznal jeho základný obsah. A svätý Pavol bol prav­depodobne medzi tými, ktorým – keď sledovali a počúvali toto kázanie – „pukali… srdcia od zlosti a zu­bami škrípali proti nemu“ (Sk 7, 54). A v tomto bode môžeme uzrieť divy Božej prozreteľnosti. Šavol, zarytý nepriateľ Štefanovej vízie, po stretnutí so zmŕtvychvsta­lým Kristom na ceste do Damasku prijíma kristologické čítanie Sta­rého zákona podané Prvomučeníkom, prehl­buje ho a dopĺňa, a tak sa stáva „Apoš­tolom národov“. Zákon je naplnený – ako učí – v Kristovom kríži. A viera v Krista, spolo­čenstvo s Kristovou láskou je opravdi­vým naplnením celého Zákona. Toto je obsah Pavlovho kázania. Dokazuje tak, že Boh Abraháma sa stáva Bo­hom všetkých. A vše­tci, ktorí veria v Ježiša Krista, sa ako Abrahámove deti stávajú účastníkmi týchto pri­sľúbení. V poslaní svätého Pavla sa dovršuje Štefanova obeta.

Štefanov príbeh nám hovorí mnoho vecí. Napríklad nás učí, že nikdy netreba odde­ľovať sociálny charitatív­ny záväzok od odvážneho hlásania viery. Bol jedným zo siedmich mužov, ktorí boli poverení predovšetkým charitou. Nebolo však možné oddeliť charitu a ohla­sovanie.

Môžeme si to predstaviť takto: Štefan roznáša Eucharistiu a sociálnu pomoc pre tých, ktorí nemohli byť účastní kázania apoštolov. Niečo im hovorí z ich učenia a tak vlastne aj káže. Charitou tak zvestuje ukrižovaného Krista až do chvíle, keď prijíma aj mučeníctvo.

Uvedomil si to jeden akolyta, ktorý chodil v nedeľu rozdávať sv. prijímanie pre chorých. Hovorí: Už chápem vás kňazov, že ste unavení zo spovedania a návštev chorých. Myslel som, že je to jednoduché. Ale tí starí ľudia aj ich rodiny sa chcú vyhovoriť. Často ma zaťažia svojimi problémami. Ja som po návštev 5-6 chorých zničený. (Keď som ho poobede volal na cyklistiku, niekedy som ho zbudil.) Automaticky sa stal charitatívny. A nielen to ľudia si ho všímali. Hovoril: Mňa už poznajú a musím si dávať pozor. Vidíte; stáva sa svedkom.

Toto je lekcia, ktorej sa môžeme naučiť od postavy svätého Štefa­na: charita a ohlasovanie idú vždy spolu. Každý kresťan je takýmto svedkom a charitatívnym pracovníkom. Mal by byť.

Svätý Štefan nám ho­vorí predovšetkým o Kristovi, o ukrižovanom a zmŕtvychvstalom Kristovi ako o stredo­bode dejín a nášho života. Môžeme pochopiť, že kríž zostáva vždy stredom života Cirkvi i nášho osobného života. V de­jinách Cirkvi nebude nikdy chýbať utr­penie a prenasledovanie. A práve prenasledovanie – podľa slávneho Tertuliánovho výroku – sa stáva prameňom poslania pre nových kresťanov. Citujem jeho slová: „Rozmno­žujeme sa zakaždým, keď nás skosíte: krv je semenom kresťa­nov.“ (Apolo­geticum 50, 13: Plu­res efficimur quoties metimur a vobis: semen est sanguis christia­norum.)

Aj v našom živote sa kríž, ktorý nikdy nebude chýbať, stáva požehnaním. A prijatím kríža, keďže vieme, že sa stáva a je požehna­ním, učíme sa radosti kresťana aj vo chvíľach ťažkostí. Hodnota svedectva je nenahraditeľná, keďže k nemu vedie evanjelium a ním sa sýti Cirkev. Svätý Štefan nech nás naučí zachovávať ako poklad tieto lekcie, nech nás naučí znášať obetu, pretože je to cesta, po ktorej Kristus vždy znova prichá­dza medzi nás.

 Turzovka 2025

Úvaha na dnešný deň je i na týchto kartách:

https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/100-sv-stefan

https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/654-sv-stefan-2

https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/1083-sv-stefan-3

https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/1544-sv-stefan-4

https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/1974-svaety-stefan-18

https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/2413-svaety-stefan-19

https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/2826-svaety-stefan

https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/3744-svaety-stefan-22

https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/4213-svaety-stefan-23

https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/4684-svaety-stefan-24