Sir 35, 15b - 17. 20 - 22a, 2 Tim 4, 6 - 8. 16 – 18, Lk 18, 9 – 14
Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa...
Viď Lk 18,9-14
Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil... mýtnik stál celkom vzadu...
– O farizejovi Ježiš nehovorí, že sa postavil dopredu. Len o mýtnikovi hovorí, že stál celkom vzadu. Prečo sme si teda zvykli dedukovať, že farizej sa postavil dopredu a hodnotíme mieru pokory podľa vzdialenosti od chrámového vchodu?
Rozdiel v kvalite modlitby farizeja a mýtnika nespočíva v pozícii v chrámovom priestore ani v polohe tela (napokon, veď obaja stoja). Rozdiel v ich modlitbe spočíva v tom, ku komu sa vlastne modlia.
...takto sa v sebe modlil (farizej): Bože, ďakujem ti, že nie som...
– Jeho modlitba vychádza z „ja“ a je nasmerovaná k „ja“. Telesným zrakom blúdi sem a tam (ako by ináč videl, že je tam „tento mýtnik“?) a aj jeho vnútorný zrak je obrátený nesprávnym smerom – na jeho vlastné „ja“. Modlí sa v sebe a ku sebe. Boh mu slúži len ako úvodné slovko, inak je zauzlený vo vlastnom ja a celá modlitba sa točí okolo „ja“.
Mýtnik... hovoril: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“
„Ja“ je prítomné len ako objekt dúfajúci v Božie milosrdenstvo. V centre mýtnikových slov je Boh, ktorý je milostivý.
Ani vyznanie vlastných hriechov nesmie začínať od ja, ale ak má byť úprimné a účinné, musí začínať vyznaním Božieho milosrdenstva. Inak zostane len jalovým sebaobviňovaním. Presne tak zostáva mŕtvou vďaka, ktorá sa rodí z pohľadu upretého na seba.
Neodvážil sa ani oči pozdvihnúť
– Mýtnik síce nedvíha oči, ale jeho vnútorný zrak je nasmerovaný správne. Nie na seba, ako pohľad farizeja, ale k Bohu, ktorý je milostivý.
Farizej sa modlil... mýtnik hovoril.
– Aj nám sa možno niekedy zdá, že sa ani nemodlíme, iba Bohu hovoríme, čo prežívame. Áno, hovoriť Bohu a hovoriť s Bohom – to je modlitba! A naopak, nie vždy je modlitbou to, čo začína oslovením „Bože“ a končí slovkom „Amen“.
Pozrite tiež: