Sk 7,55-60, Zj 22,12-14.16-17.20, Jn 17, 20-26
...slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno...
porov. Jn 17,20-26
Človek sa rád porovnáva s druhými, skúma, či zodpovedá kritériám krásy, sily, zručnosti, múdrosti, schopnosti... dokonalosti. A keď sa pristihne pri tom, ako poškuľuje po tých druhých, zahanbí sa, veď sa vie, že Ježiš povedal: „prví budú poslednými“ (Mt 19,30).
Dnes však Ježiš stavia práve na tejto hlboko zakorenenej ľudskej ambícii po dokonalosti a (prečo nie) aj po sláve. A paradoxne, nepopiera ju, nedusí. Naopak, dokonca ju „nastavuje na maximum“: aby boli jedno ako ty, Otče vo mne a ja v tebe... jedno, ako sme my jedno... ich miluješ tak, ako miluješ mňa... aby boli tam, kde som ja....
Existuje ešte vyššie meradlo, ešte vyššie kritérium než sám Boh? – Milovať ako on. Byť ako on. Byť tam, kde on. – To je tá správna ambícia, ktorá pohltí a spáli všetko malicherné pokukovanie po tých druhých.
Pamätáme si slová: „kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vaším služobníkom,“ (Mt 20,26), a tak si myslíme, že túžiť po sláve je niečo zavrhnutiahodné. No dnes Ježiš hovorí: „slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im“. Takže nie túžba po sláve je nesprávna, ale sláva, po akej túžime môže byť nesprávna. Aká je teda tá správna sláva? Aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja.