1 Král 17,10 -16, Žid 9,24 – 28, Mk 12,38-44
Dnes sa presadzuje názor: Ži tak, aby si sa vedel „predať“.
A existuje množstvo kníh, odborníkov, ktorí učia ľudí, ako v dnešnom svete preraziť v zamestnaní, v škole, v športe, v kultúre a vo všetkých iných oblastiach. Ľudia sa učia trikom, ako sa zviditeľniť a upútať na seba pozornosť, aby bolo vidieť ich tvár, aby bolo známe ich meno, aby ich druhí obdivovali. Rodičia tlačia deti dopredu. Voľby vyhrávajú tí, ktorí sú známi, hoc aj cez škandály.
Ježiš dáva učeníkom za vzor úplne neznámu ženu. Prišla, vhodila do pokladnice dve drobné mince a odišla. Zásluhou Ježiša sa stala známou viac ako tí, ktorí dávali do chrámovej pokladne veľké sumy, lebo podľa Ježiša, dala všetko, čo mala.
Možno nás prekvapuje, že Ježiš sa tejto žene neprihovoril. Nechal ju odísť akoby bez povšimnutia. Asi si aj povieme: aký to malo pre ňu význam keby ju Ježiš dal za vzor. Či ju nemal osloviť, chytiť za ruku, doviesť medzi ľudí a povedať nahlas všetkým slová: Vy dávate zo svojho prebytku, ale ona dala to posledné, čo mala! Ona sa páči Bohu a nie vy?!
My takto uvažujeme preto, lebo si nevieme predstaviť, že máme urobiť čosi dobre a nikto by o tom nevedel. My sme zabudli na základnú črtu Boha, že všetko napĺňa a všetko vidí. My chceme, aby to videli ľudia. My chceme byť populárni.
Môžeme v tejto chvíli myslieť na všetky peniaze, ktoré dávajú kresťania na cirkevné účely. Ak niekto niečo dá, tak si zaslúži aj slová vďaky. Myslím, že väčšina kňazov sa snaží neustále ľuďom za všetko ďakovať, že hľadá spôsob, ako im aj nejakým spôsobom ďakovať. Každý kňaz sa stretol počas svojho života aj s takými cennými ľuďmi, ktorí dali viac ako všetci ostatní dohromady a neželali si, aby to kňaz zverejnil.
Nemali by sme však ostať len na rovine neustáleho ďakovanie, keď kňaz prežíva hrôzu, aby náhodou za niečo niekomu nepoďakoval. Lebo sú aj veriaci, ktorí do smrti nezabudnú kňazovi, že niečo dali a on im nepoďakoval, zvlášť keď poďakoval iným. Lebo potom už ideme do takých extrémov, že sa ďakuje aj za to, že niekto chodí do kostola, že sa modlí, že nehreší, že rodičia dali pokrstiť svoje deti, že snúbenci majú sobáš v kostole. Ďakuje sa za to, čo sme ako kresťania povinní robiť.
V čase môjho kaplánovania na Novej Bani pán kanonik poďakoval ľuďom, že prišli na púť. Jeden pán múdro skonštatoval: My by sme mali ďakovať Bohu, že sme mohli prísť!
Najväčšiu cenu v očiach Ježiša má tzv. neviditeľná dobrota. Pomohli sme chudobnému a nehľadali sme uznanie. Pomohli sme chorému a nečakáme, že nám bude za to do smrti vďačný. Podporili sme nejaký charitatívny cieľ a nechceme, aby niekde figurovalo naše meno. Títo ľudia dosvedčujú, že sú pravdivé slová z Prvého čítania: „Múky z hrnca neubudne a v krčahu nebude chýbať olej“. Lebo ešte naozaj nikdy nebolo počuť, že kto koná „neviditeľné skutky“ z lásky k Ježišovi a ľuďom, že by mu niečo chýbalo.
Kresťan sa nemusí za každú cenu chcieť „predať“ a „zviditeľňovať“. To ponechajme svetu, nech sa hrá na bohatých a chudobných, slávnych a zabudnutých. Nám nech stačí, že Ježiš vidí naše skutky.
Ba, ešte lepšie – ak budeme ako žena z dnešného evanjelia, budeme si pripomínať, že je to maličkosť čo sme dali. Neužitoční sluhovia sme.
Poznáte film Šindlerov zoznam: Hlavný hrdina, ktorý zachránil množstvo ľudí pred koncentrákom skromne povedal: Mohol som zachrániť viac ľudí!
Na tento text sa treba pozrime aj trochu z iného uhla! Odsúdenie pokrytectva u tých, ktorí stavajú na obdiv svoju zbožnosť, nie je teda jedinou náplňou textu.
Možná, že v konkrétnej situácii človeka pôjde len o jedinú vec, ktorou je treba „hodiť do pokladnice“. Nemusí to byť objektívne nič veľmi veľkého, ale môže to byť v očiach toho, kto to tam má dát, nejaká vec, na ktorou spolieha viac než na Boha.
Ak dokážeme dať to, čo nejakým spôsobom nahradzovalo vieru, načo sme neprávom spoliehali, môže to byť náš vdovin groš. Možno je to naša snaha, aby nás ľudia chválili!
Čo sa mali učeníci naučiť z príkladu chudobnej vdovy?
Novú ekonómiu: že dve leptá sú v tomto prípade viac ako mnoho veľkých mincí. Jedna chudobná vdova dala viac ako mnohí boháči a dokonca jej dar prevyšoval dary všetkých. Ježiš svojím vysvetlením pomáha učeníkom dotiahnuť chápanie hodnoty daru.
Aj najmenšia minca môže mať väčšiu hodnotu ako ťažké peniaze. Pridaná hodnota, ktorá úplne prevracia veľkosť daru, je človek sám a spätosť jeho života s darom. Boháči sa darovaných peňazí mohli ľahko vzdať: možno ani nepocítili, že určitú obetovali nejakú finančnú čiastku. Neodovzdávali seba, len materiálne dobrá!
Naproti tomu pre chudobnú vdovu boli dve leptá celé jej živobytie, odovzdáva s nimi aj celý svoj život. Rovnako ako vdova v prvom čítaní! Ich dar je vyjadrením obety celej osobnosti; vedia, čo je láska, ktorá nedáva niečo, hoci aj veľa, ale dáva celé svoje bytie. Ich postoj je v ostrom protiklade aj s postojmi zákonníkov, ktorí „vyjedali domy vdov“. Tieto vdovy nenechali otupiť svoje srdce ani ťažkosťami a nepriazňou života. Učitelia Zákona, ktorí mali nezištne slúžiť Bohu i ľuďom a podľa Tóry chrániť vdovy, chcú aj z tejto služby a modlitby vyťažiť aspoň niečo pre seba. Na rozdiel od nich chudobné vdovy sú odovzdané do rúk Boha, ktorému dávajú všetko, i seba. A to je dar, ktorý sa páči Bohu aj dnes.
Turzovka,10.11.2024
Pozrite tiež: