Múd 1,13-15;2,23-24, 2 Kor 8,7.9.13-15, Mk 5,21-43
Topiaci sa slamky chytá – hovorí sa.
Dá sa s tým súhlasiť. Ak je niekto ťažko chorý a nezaberajú lieky, ide často k mágii a šarlatánom. Uzdravený zvyknú hovoriť o tom čo im pomohlo. Niektorí si aj trvalo uškodia, že zanedbávajú liečbu a dajú sa na pofidérne liečebné kúry.
Takto možno vnímalo okolie predstaveného synagógy menom Jairus ktorý, padol Ježišovi k nohám a veľmi ho prosil: „Dcérka mi umiera. Poď, vlož na ňu ruky, aby ozdravela a žila.“ O Ježišovi počul ako o liečiteľovi a videl v ňom jedinú nádej. Ježiš mu prisľúbil pomoc a cestou za ním išiel veľký zástup a tlačil sa na neho.
V sprievode bola aj jedna veľká trpiteľka istá žena, ktorá mala dvanásť rokov krvotok. Veľa vystála od mnohých lekárov a minula celý majetok, ale nič jej nepomohlo, ba bolo jej vždy horšie. Keď sa dopočula o Ježišovi, prišla v zástupe zozadu a dotkla sa jeho šiat. Povedala si totiž: „Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem.“ A hneď prestala krvácať a pocítila v tele, že je z choroby vyliečená.
Uzdravenie tejto ženy bolo výnimočné aj tým, že ani neprosila Ježiša priamo, len uverila v jeho božskú moc.
Dôvodom, prečo sa táto žena s prosbou neobrátila na Ježiša priamo, bola práve jej choroba, resp. druh choroby, teda krvotok, keďže Židia mali prísne zákony o rituálnej čistote, a jeden z nich bol, že človek sa rituálne znečistí dotykom s menštruačnou krvou (Lv 15,19-24), ba dokonca nemuselo ísť ani o priamy kontakt s krvou, stačilo dotknúť sa ženy, ktorá bola rituálne nečistá (Nm 19,22).
Rituálna nečistota sa teda prejavovala akoby mor, ktorý napadol každého, kto by prišiel do kontaktu s rituálne nečistou vecou či človekom. Táto žena sa teda snažila vystupovať tajne, aby si ju nikto nevšimol a neobvinil ju z porušovania náboženských predpisov, čo by ju mohlo stáť úplné vylúčenie z náboženských obradov, ale vzhľadom na tvrdosť vtedajších ľudí možno aj ukameňovanie. Preto sa bála spočiatku aj priznať k spomínanému dotyku Ježiša. Uvedomila si však, že bola naozaj uzdravená, preto prekonala svoj strach a do istej miery hrdinsky dosvedčila svoje uzdravenie, ale tým aj Ježišovo božstvo.
Jej strach však pravdepodobne, podobne ako v prípade strachu učeníkov po Ježišovom utíšení búrky na mori, pochádzal viac z ohromenia Ježišovou božskou mocou než zo strachu pred ľuďmi. Jej priznanie sa bolo teda skutočným vyznaním viery v Ježiša, práve preto, že istú vieru v neho mala už aj predtým, uzdravením však bola táto viera ešte viac posilnená. Ježiš v rozhovore s ňou preto zdôrazňuje práve jej vieru viac ako spomínaný dotyk, lebo Ježišova uzdravujúca moc nevychádzala z neho automaticky.
Bez viery v jeho moc by sa nijaké uzdravenie nekonalo. Ježiš ženu nehreší nielen za tajný dotyk jeho šiat, ale ani za istú mieru poverčivosti v jej skutku. Dokonca ju nazýva „dcérou“, čo je jediný raz v evanjeliách, kde takto Ježiš nazýva nejakú ženu. Jej viera ju teda zaradila medzi Ježišových najbližších príbuzných, do jeho duchovnej rodiny, ktorá s ním bude v nebi. Pre nás je jej skutok viery silným dôkazom toho, že na to, aby sme mali podiel na Ježišových daroch, stačí viera malá ako horčičné zrnko.
Druhá uzdravená žena je Jairova dcéra. Tentoraz k zázraku prispeje viera jej otca. S blížiacou sa smrťou jeho dcéry už nemôže nič robiť. Situácia je beznádejná. Ani on však nestráca nádej. Zdá sa, že jedinou záchranou je zázrak. Predstavený synagógy prichádza v ústrety Ježišovi, padá mu k nohám a vrúcne prosí o pomoc. Týmto postojom vyjadruje uznanie Ježišovej autority; vyjadruje aj vlastnú bezmocnosť a vieru v liečivú silu Majstra.
Ježiš podávaním svojej ruky chorému dievčaťu dáva časť svojej moci, ktorá premáha smrť a vedie k životu. Svätý Marek tu používa slová, ktoré neskôr použije aj na opis Ježišovho zmŕtvychvstania: „egeire“ – povstať a „aneste“ – povstal, prebudil sa. Dievča sa zobudí, pretože ju Ježiš chytí za ruku a prihovorí sa jej. Prostredníctvom Ježišových slov sa k nej dostáva uzdravujúca Božia moc. V Ježišovi sa stretáva s Bohom, ktorý v nej prebúdza silu, ktorá jej bola daná od narodenia. Vďaka tejto sile dokáže vstať a žiť (A. Grün).
Aká je naša viera? Je to viera iba v problémoch?
Dvaja preživší po stroskotaní lode sa ocitli na mori, ďaleko od pevniny, a trápia sa už niekoľko dní. Zúfalo sedia na troskách, ktoré zostali po tom, čo ich loď zničila búrka.
Naraz si jeden stroskotancov kľakne a začne sa nahlas modliť: „Bože, doteraz som bol strašne neveriaci. Ak ma zachrániš, sľubujem, že zvyšok svojich dní zasvätím pokániu. Vstúpim do kláštora a budem...“
Druhý ho preruší a potľapká ho po pleci: „Prestaň! Už to nedáva zmysel, pozri, vidíš tú loď plávajúcu smerom k nám...“
Tento príbeh ukazuje časť pravdy o našej viere.
Preto stojí za to pozrieť sa na seba...
Aká je história môjho trápenia? Ako prežívam čas choroby? Môžem sa s vierou obrátiť na Boha vo chvíľach bezmocnosti? Zažil som už „dotyk Ježiša“? Zaobchádzam s Bohom príliš magicky? Viem mu aj ďakovať?
Turzovka, 30.6.2024
Pozrite tiež: