Sk 1,1-15-17.20-26, l Jn 4,11-16, Jn 17,11b-19
Môžeme povedať, že chorobou 21. storočia je depresia.
Vidíme, ako sa do našich mysli zapísala pandémia, vojna u susedov. Teraz hrozba bômb po školách, terorizmus na českej univerzite, dokonca vyhrážky použitia atómovej bomby. Dotýka sa nás aj vojna vo Svätej zemi. To všetko spôsobuje aj osamotenosť a strach z budúcnosti. Môžeme dodať, že dôsledkom depresie je samozrejme aj to, že sa ľudia nedokážu radovať.
Pán Ježiš sa lúči s apoštolmi a modlí sa: Ale teraz idem k tebe a toto hovorím na svete, aby mali v sebe moju radosť – a úplnú. Prosí svojho Otca, aby mali v sebe plnosť jeho radosti.
Ten svet v čase Ježiša a apoštolov nebol lepší, ako svet dnešný. Aj on mal svoje problémy. Svoje nepokoje, vojny, choroby. V žiadnej dobe sa na zemi nežilo ľahko. Predsa Ježiš chce, aby jeho apoštoli a po nich všetci jeho veriaci mali v sebe radosť.
Dá sa mať radosť?
Aj keď nemáme veľké dôvody radovať sa, predsa Ježiš aj od nás chce, aby sme boli ľuďmi radosti. A prinášali radosť aj druhým. Je to možné? Podľa Ježiša máme splniť určité podmienky, ktoré nám môžu priniesť radosť a šťastie.
Je treba uvedomiť si, že nás svet nebude mať rád. Ježiš na to upozorňuje: Dal som im tvoje slovo a svet ich znenávidel, lebo nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta.
Pritom každý človek túži po láske. Je to príjemné, keď nás ľudia majú radi. Žiaľ, ľudia majú najradšej toho, kto sa im prispôsobí. Kto žije ako oni. Nosí rovnakú uniformu názorov a správania.
Kresťan je však nositeľom hodnôt, ktoré iní nie vždy radi prijímajú. S evanjeliom je vo svojom prostredí niekedy ako „provokatér“. To je dôvodom, že nie všetci nás budú milovať. To musíme vedieť. To nám dokonca musí spôsobovať radosť. Vtedy sa najviac podobáme na odmietnutého Ježiša a apoštolov a svätých a celú plejádu iných nepochopených a nemilovaných kresťanov. Keď to pochopíme, nebudeme trpieť na depresiu z odmietnutia, ale budeme mať pravú radosť. Vnútorný pokoj.
Čo je potrebné k opravdivej radosti?
Ježiš sa modlí: „Posväť ich pravdou“. O akú pravdu tu ide? Ide o skutočnú tým aj Ježišovu pravdu. Ináč by sme to mohli vyjadri: Vlastniť evanjeliový model života. Ježiš nám chce pomáhať svojou pravdou, aby sme postupne nadobudli taký model života, v ktorom bude priestor na radosť. Dosiahne to človek vtedy, keď jeho život bude mať určitú stabilitu.
Po niekoľkých rokoch života, by mal človek všetky javy a udalosti života (aj nepríjemné) prijímať s pokojom, rozvážne a bez veľkých emócií. Sú však ľudia, ktorí aj po dlhých rokoch života nevedia ako žiť. Sú ako prváci v triede, ktorí sa len začínajú učiť. Niekto aj v starobe ostal len prvákom. Aj to môže potom spôsobiť, že človek sa dostane do depresívnej situácie, keď si uvedomí, že nedokázal svoj život hodnotne naplniť. Ak však človek neostane prvákom, stane sa dospelým Ježišovým svedkom a človekom vyrovnaným a radostným. Keď budeme takto žiť, nemusíme sa báť žiadnej depresie.
Už sme sa mali naučiť, že všetko riadi Boh, dôverovať mu. Mali sme sa naučiť, že Boh všetko obracia na dobro. Konečné víťazstvo je víťazstvo Boha.
Preto nezabúdajme na zjednocovanie sa s Ježišom. Ježiš sa modlí: „Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my. Je preto povinnosťou každého kresťana, aby bol budovateľom jednoty medzi svojimi bratmi a sestrami. Týka sa to predovšetkým života vo farnosti. Jednota sa dá budovať jedine na vzájomnej láske. Ak je niečo smutné v našich farnostiach, tak je to nenávisť medzi jednotlivými kresťanmi, ktorá „otravuje“ farnosť a spôsobuje, že farnosť je skôr ústavom chorých veriacich na nenávisť, ako prostredie, ktoré dokáže príjemne a upokojujúco pôsobiť. Pričiňme sa radšej o vytváranie atmosféry lásky a pokoja vo svojej vlastnej farnosti. Vytvárajme také prostredie vo farnosti, ktoré bude mať na jednotlivých členov liečivé účinky a v ktorom sa nebude nikto cítiť smutný, izolovaný, odstrčený, zabudnutý, odkopnutý, v ktorom nikto nebude prežívať depresívne stavy.
To dokážeme ak máme jednotu v rodinách.
Byť šťastným je problémom dnešného sveta. Aj my máme svoje problémy, ktoré nás niekedy zrážajú na kolená. Veľkosť kresťana je však v tom, že v prostredí žije tak, ako by on žiadnu bolesť nepociťoval. Veď poznáme dosť ľudí, o ktorých vieme, že trpia, ale pritom šíria do prostredia radosť. Sú dôkazom toho, že ich sa netýka diagnóza 20. storočia, ktorá sa nazýva depresia.
V utorok pre štátnym sviatkom v našom mestečku:
Jeden starec. Čo ja budem robiť, keď máte zajtra zatvorené?! Chodím tu, stretávam sa tu s ľuďmi. Predavačka ho utešuje: Prejdite sa po prírode, zastavte sa u niekoho...
Skupinka mladých kupuje alkohol. Načo vám to toľko bude? Oni otvorene: Zajtra je voľný deň a čo budeme robiť?!
Svet bude aj naďalej žiť so svojimi starosťami a zaiste odborníci majú pravdu, že sa bude šíriť aj depresia. My však, v spojení s Ježišom, v našich rozhovoroch, názoroch, v našich skutkoch, šírme medzi ľuďmi radosť a zmierňujme bolesti choroby, ktorá sa nazýva depresia.
Prvé čítanie hovorí o tom ako malá skupinka veriacich je pred veľkou výzvou – odovzdať evanjelium. Nahrádzajú zradcu – odpadlíka. To je aj naša úloha.
Turkov, Dlhá, 12.5.2024
Pozri tiež:
Pre deti: