Sir 15,16-21, 1 Kor 2,6-10, Mt 5,17-37
Počuli ste, že otcom bolo povedané:
„Nezabiješ!“ Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá. [...] Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom...
Počuli ste, že bolo povedané: „Nescudzoložíš!“ No ja vám hovorím: Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci. Ak ťa zvádza na hriech tvoje pravé oko, vylúp ho a odhoď od seba...
A ak ťa zvádza na hriech tvoja pravá ruka, odtni ju a odhoď od seba...
V ďalšom pokračovaní takzvanej reči na vrchu, ktorú počúvame už tretiu nedeľu, Ježiš cituje niektoré ustanovenia Zákona a presnejšie špecifikuje ich obsah, a to tak, že výrazne rozširuje množinu prípadov, na ktoré sa dané prikázanie vzťahuje. Prikázanie „Nezabiješ!“ tak prestupuje každý, kto sa na svojho brata hnevá, a proti prikázaniu „Nescudzoložíš!“ sa previňuje každý, kto hľadí žiadostivo. Je evidentné, že Ježišove požiadavky sú veľmi radikálne a náročné, pretože nevedú len k vonkajšiemu zachovávaniu predpisov, ale k sústavnému očisťovaniu tých najtajnejších myšlienok a hnutí srdca. Pozoruhodné však je ešte niečo iné. Hoci sú Ježišove slová adresované veľkej skupine poslucháčov, ktorú už niekoľkokrát oslovil: „vám hovorím“, po spresnení konkrétneho prikázania sa oslovenie náhle mení na druhú osobu jednotného čísla: „Veru hovorím ti... Choď sa zmieriť so svojím bratom! Vylúp (svoje) oko a odtni (svoju) ruku, ktoré ťa zvádzajú na hriech!“ Že by bolo toto náhle striedanie oslovení iba čisto rétorickým nástrojom k udržaniu pozornosti poslucháčov?
Keď počúvame slová „každý, kto sa hnevá“ a „každý, kto hľadí žiadostivo“, mohlo by sa nám zdať, že ide o nejaké teoretické množiny prípadov, ktoré sa nás netýkajú. Každý, kto sa hnevá, a každý, kto hľadí žiadostivo, to sú predsa tí druhí. Sú to všetko cudzí ľudia, s ktorými my nemáme nič spoločné. Je to asi sused, kolega, spolužiak..., tamten pán na druhej strane ulice..., skrátka každý iný človek, len nie ja.
Keď ale Ježiš zrazu povie: „Keď prinášaš svoj dar na oltár... choď sa najprv zmieriť so svojím bratom..., ak ťa zvádza na hriech tvoje pravé oko a ak ťa zvádza na hriech tvoja pravá ruka... odhoď ich od seba,“ zrazu je jasné, že ten „každý“, koho má Ježiš na mysli, nie je neznámy či vymyslený teoretický prípad, ale každý z nás, ktorí práve počúvame. Tak sme citlivo no zároveň nekompromisne vedení ku konštatovaniu: Ten „každý“, o ktorom je tu reč, to som práve ja! Práve toto nepríjemné zistenie, ktoré by z ľudského hľadiska malo byť iba zdrojom znechutenia a roztrpčenia z vlastnej hriešnosti, sa však stáva cestou k pravej slobode a radosti.
Práve vtedy, keď pochopím a pokorne vyznávam, že ja som ten „každý“, kto sa ešte stále často hnevá na svojich bratov a hľadí žiadostivo na to, čo mu nepatrí, a s ľútosťou sa obraciam k Bohu s prosbou: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu“ (viď Lk 18,13), dochádza k obráteniu, ku ktorému Ježiš sústavne vedie svojich poslucháčov. A on predsa prišiel volať práve hriešnikov (viď Mt 9,13)!
Pozrite tiež: https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/1167-6-nedela-v-cezrocnom-obdobi-2