Iz 58,7-10, 1 Kor 2,1-5, Mt 5,13-16
Dávnejšie som cestoval večer cez Spiš.
Milo ma prekvapilo osvetlenie mnohých starobylých väčšinou gotických kostolov. Zvlášť tie na návrší vynikali.
Je to svedectvo pre okolitý svet. Sami však vieme, že to je aj z reklamných dôvodov, že je to úcta k dedičstvu otcov – preto sú vysvietené aj hrady. Keď som bol za biskupský úrad rokovať o vzťahoch medzi farnosťou a obcou na Starých Horách, starosta chcel, aby mu farnosť refundovala osvietenie baziliky. Bol som z toho prekvapený – veď bazilika je dominantou a z nej Staré Hory žijú – veď obec vyberá za parkovanie, nájom za stánky...
Nám nejde tak o to aby boli osvietené kostoly... to nie je ani cieľ dnešného evanjelia.
Ak Pán Ježiš povedal: „Mesto postavené na návrší nemožno ukryť“, myslel asi viac na to: Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“
Obrazom mesta, obrazom soli a svetla chcel Ježiš veľmi plasticky povedať, čím má byť kresťan pre svet. Má byť soľou zeme a svetlom sveta. Od tejto Ježišovej požiadavky sa odvíja zmysel našej existencie.
V živote kresťana sú len dve možnosti: buď je svetlom, alebo tmou. Je to v súlade s logikou nášho vzťahu ku Kristovi. Ak sme uverili Kristovi, zároveň sme dostali misiu byť jeho spolupracovníkmi na zemi. Kristus nám pri všetkých životných situáciách hovorí: patríš mne, patríš aj svetu; potrebuješ mňa, svet potrebuje teba. Ak by sme toto odmietli, podobali by sme sa žiarovke z rozprávky, ktorá si povedala: ja som žiarovka, ale svietiť nebudem. Tým poprela zmysel svojej existencie a stala sa zbytočnou. Ak by niekto z nás povedal: ja som kresťan, ale ja svietiť nechcem, tak isto popiera zmysel svojho vzťahu ku Kristovi a zmysel celej svojej existencie.
V roku 1870 postupovali pruské vojská rýchlo do vnútra Francúzka. Medzi ľuďmi, ale aj v armáde, sa šíril čoraz väčší poplach. V takejto situácii navštívil francúzsky veliteľ Gougenot des Mousseaux v kláštore v Nevers rehoľnú sestru Bernadettu Soubirous. Keď sa začali rozprávať o problematike vojny veliteľ sa opýtal Bernadetty: „Vy sa nebojíte blížiacich sa Nemcov?“ „Nie,“ odpovedala. Generál sa pýta ďalej: „A bojíte sa vlastne niečoho?“ „Pane,“ hovorí rehoľná sestra, „bojím sa len jedného, menovite zlých kresťanov.“ Takto sa bojí kresťanov, ktorí nechcú byť svetlom, žena, ktorej sa zjavila Panna Mária.
Ak chceme byť pre svet svetlom, nestačí, že raz začas urobíme nejaký dobrý skutok a potom si dáme oddych. Našou túžbou musí byť dostať sa do takého stavu, že každým svojím skutkom svedčíme, že patríme Kristovi. A ak to dokážeme robiť akoby nevedome, akoby automaticky, bez toho, aby sme hovorili: Pozrite na mňa, čo ja, kresťan, dokážem, - potom budeme v sebe nosiť čosi z Ježišovho svetla.
O tom, ako je často pozorovaný život kresťanov, píše vo svojej autobiografickej knižke Požehnanie z Afriky známa dánska spisovateľka Karen Blixen (+1962). Pracovala niekoľko rokov na kávovníkových plantážach v Keni. „Istého dňa - píše - prišiel ku mne pracovať mladý Maurin, ktorý sa volal Kitau. Bol to chlapec rozumný a dôkladne si plnil povinnosti. Rýchlo som si ho obľúbila. Po troch mesiacoch ma poprosil, aby som mu napísala odporúčajúci list pre šejka Ali ben Salima. Kitau ho videl u nás doma a chcel u neho pracovať. Nepáčilo sa mi, že by mal ísť preč, keď už poznal zvyky a potreby domu. Bola som ochotná zvýšiť mu plat, len aby zostal. „Nie, nejde mi o peniaze,“ povedal a vysvetlil mi dôvod: „Chcel by som sa stať kresťanom, alebo mohamedánom.“ Ku mne prišiel, a bez toho, aby mi to povedal, pozoroval spôsob života kresťanov. Teraz chcel odísť k šejkovi Alimu, aby tam pozoroval život mohamedánov. Potom sa rozhodne, čím sa stane.“
Pýtajme sa úprimne sami seba: Stal by sa niekto, kto hľadá Boha, kresťanom, keby žil tri mesiace v našej rodine? Alebo by odišiel k inej rodine s iným náboženstvom? Napríklad k sektárom?
Sv. Ján Zlatoústy píše: „Kristus si nás vybral, aby sme sa stali svetlom, soľou, učiteľmi, aby sme žili na zemi akoby anjeli uprostred ľudí, ako dospelí ľudia uprostred detí... Nebolo by treba toľko kázní a príhovorov, keby náš život žiaril svetlom svätosti. Nebolo by treba toľko učiteľov (viery), keby všetky naše skutky boli čnostné. Neexistovalo by pohanstvo, keby boli kresťania skutočne takí, akí by mali byť. Keby sme zachovávali prikázania Božie, nepriateľom odpúšťali, blahoslavil tých, ktorí nám zlorečia, a odplácali dobrom za zlo. Keby sme všetci takto postupovali, nenašiel by sa žiaden pochybujúci, ktorý by neprijal pravé náboženstvo.“
Shakespearov hrdina Hamlet si položil otázku: Byť, či nebyť? My sa pýtame: Svietiť, alebo nesvietiť? O chvíľu budeme vyznávať vieru v Boha. Zahrňme do tohto vyznania aj túžbu a prosbu, že chceme byť svetlom pre náš svet.
(Prameň: S. Klimaszewski, Ewangelia w žyciu).
Turzovka – vigília 4.2.2023
Pozrite tiež: