Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Vstup: Lk 19,28-40, 1. čítanie, Iz 50,4-7, 2. čítanie, Flp 2,6-11, Pašie, Lk 22,14 - 23,56

Homília pápeža Benedikta XVI. na Kvetnú nedeľu 

Drahí bratia a sestry, milí mladí!

Evanjelium požehnania ratolestí, ktoré počúvame zhromaždení tu na Námestí sv. Petra, sa začína slovami: „Ježiš išiel popredku a uberal sa do Jeruzaleme“ (Lk 19, 28). Hneď na za­čiatku liturgie dnešného dňa Cirkev už vopred odpovedá na toto evanjelium a hovorí: „Nasle­dujme Pána“. Tým sa jasne vyjadruje téma Kvetnej nedele. Je ňou nasledovanie. Byť kresťanmi znamená považovať cestu Ježiša Krista za správnu cestu ako byť ľuďmi – je to cesta, ktorá vedie k cieľu, k plne realizovanému a autentickému ľudstvu. Osobitným spôsobom by som chcel zopakovať všetkým mladým chlapcom a dievčatám v tento XXV. Svetový deň mládeže, že byť kresťanmi znamená byť na ceste, že je to pu­tovanie, kráčanie spolu s Ježišom Kristom. Kráča­nie tým smerom, ktorý nám on ukázal a stále uka­zuje.

O aké smerovanie vlastne ide? Ako ho možno nájsť? Veta z nášho evanjelia nám po­núka v tomto smere dve usmernenia. Predovšetkým hovorí, že ide o výstup. To má najmä veľmi konkrétny význam. Jericho, kde sa začala posledná etapa Ježišovho putovania, sa nachá­dza 250 metrov pod úrovňou mora, kým Jeruzalem – cieľ jeho cesty – leží 740 – 780 metrov nad úrovňou mora: teda vý­stup takmer tisíc metrov. Táto vonkajšia cesta je však predovšetkým obrazom vnútorného pohybu nášho života, ktorý sa uskutočňuje nasledovaním Krista: je vo výstup na pravú výšku ľudského bytia. Človek si môže vybrať aj pohodlnú cestu a vyhnúť sa každej námahe. Môže zostúpiť aj smerom na­dol, do vulgárnosti. Môže sa topiť v močiari lži a nečestnosti. Ježiš kráča pred nami, a stúpa smerom nahor. On nás vedie k tomu, čo je veľké, čisté, vedie nás k zdravému vzduchu výšok: k životu podľa pravdy, k odvahe ktorá sa nedá za­strašiť bľabotaním prevládajúcich názorov; k výške, ktorá podpo­ruje a pomáha blížnemu. Ve­die k ochotnej službe trpiacim a opusteným; k vernosti, ktorá stojí na strane blížneho aj keď sa situácia stáva ťažkou. Vedie k ochote preukázať pomoc; k dobrote, ktorá sa nedá odzbrojiť ani nevďakom. Ježiš nás vedie k láske – vedie nás k Bohu.

„Ježiš išiel popredku a uberal sa do Jeruzalema“. Ak čítame slová tohto evanjelia v kontexte Ježišovej cesty ako celku – cesty ktorá v skutočnosti pokračuje až do konca čias - v naznačení cieľa cesty, „Jeruzalema“, môžeme objaviť viaceré roviny. Treba ním samozrejme chápať samotné miesto, Jeruzalem: je to mesto, v ktorom sa nachádza Boží chrám, ktorého jedinečnosť mala pripomínať je­dinečnosť samého Boha. Toto miesto nám teda hlása predo­všetkým dve veci: z jednej strany hovorí, že na celom svete je len jeden Boh a nesmierne presa­huje všetky naše miesta a časy; je to ten Boh, ktorému patrí celé stvorenie. Je to Boh, ktorého všetci hľadajú v najväčšej hĺbke svojho bytia, a ktorého všetci nejakým spôsobom aj poznajú. Tento Boh si však dal meno. Dal sa nám poznať a s ľuďmi nadviazal spoločné dejiny; vybral si jedného človeka – Abraháma – ako východiskový bod týchto dejín. Nekonečný Boh je súčasne blízky Boh. On, ktorého nemožno uzatvoriť do žiadnej bu­dovy, chce napriek tomu bývať me­dzi nami, byť úplne s nami.

Ak Ježiš spolu s putujúcim Izraelom stúpa k Jeruzalemu, ide tu preto, aby s Izraelom slávil Veľkú noc: pamiatku oslobodenia Izraela – pamiatku, ktorá je vždy súčasne nádejou na definitívne oslobodenie, ktoré nám Boh daruje. A Ježiš vystupuje na tieto sviatky vo vedomí, že on sám je Barán­kom, na ktorom sa uskutoční to, o čom hovorí Kniha Exodus: bezchybný bará­nok, samček, ktorý je v podvečer obetovaný pred očami celého Izraela ako „večité ustanovenie“ (porov. Ex 12, 5-6. 14). A napokon Ježiš vie, že jeho cesta pôjde ešte ďalej, že neskončí na kríži. Vie, že jeho cesta prenikne cez závoj medzi týmto svetom a Božím svetom; že vystúpi až k Božiemu trónu a vo svojom tele zmieri Boha a človeka. Vie, že jeho vzkriesené telo bude no­vou obetou a novým chrámom; že okolo neho zástupy anjelov a svätých vytvoria nový Jeruza­lem, ktorý je v nebi a je zároveň aj na zemi, pre­tože svojou smrťou otvoril brány medzi nebom a zemou. Jeho cesta vedie ponad vrchol chrámovej hory, až do výšok samého Boha: toto je ten veľký výstup, do ktorého pozýva nás všetkých. Ježiš zostáva stále s nami tu na zemi a je stále aj pri Bohu, vedie nás tu na zemi a ponad našu zem.

Tak sa v šírke Ježišovho výstupu stávajú viditeľnými dimenzie nášho nasledovania – cieľ, ku ktorému nás chce priviesť: až do Božích výšok, do spoločenstva s Bohom, k tomu, aby sme boli spolu s Bohom. Toto je ten pravý cieľ a spoločenstvo s ním je cestou. Byť v spoločenstve s ním znamená byť na ceste, znamená neustály výstup k opravdivej výške nášho povolania. Kráčať spolu s Ježišov zna­mená súčasne vždy aj kráčať v spoločnom „my“ tých, ktorí ho chcú nasledovať. Vovádza nás do tohto spoločenstva. Pretože cesta k pravému životu, k tomu že sa pripodobníme vzoru Božieho Syna Ježiša Krista presahuje naše vlastné sily, toto kráčanie vždy znamená aj to, že sme nesení. Sme takpovediac na jednom lane s Ježišom Kris­tom – spolu s ním na výstupe do Božích výšok. On nás ťahá a drží. Sú­časťou nasledovania Je­žiša je aj to, že sa necháme napojiť na takéto lano, že prijímame skutočnosť, že to nedokážeme sami. Jej súčasťou je aj tento úkon pokory, vstúpenie do spoločného „my“ Cirkvi; pri­pnutie sa na lano, zodpovednosť spoločenstva – aby sme lano nepretrhli tvrdohlavosťou a mudrlantstvom. Pokorne veriť spolu s Cirkvou, na ktorú sme naviazaní pri výstupe k Bohu je zá­kladnou podmienkou nasledovania. K tomuto vedomiu že spolu visíme na jednom lane patrí aj to, že sa nesprávame ako vlastníci Božieho slova, že nebežím za pomýlenou ideou emancipá­cie. Pokora toho, že sme odkázaní na seba a tvoríme jeden celok, je pre výstup základná. Jej súčasťou je aj to, že vo sviatostiach sa necháme vždy znova viesť za ruku Pánom, že ním sa necháme očisťovať a posilňovať, že prijímame disciplínu výstupu, aj keď sme unavení. 

Napokon musíme povedať ešte toto: k výstupu do výšok Ježiša Krista, k výstupu až do Božej výšky patrí aj kríž. Tak ako v bežnom živote nemožno dosiahnuť veľké výsledky bez od­riekania a tvrdého cvičenia, ako radosť z veľkého objavu vo vede alebo pravá zručnosť sa vždy spája s disciplínou, s námahou učenia sa, tak cesta k samotnému životu, k realizácii vlastného ľudstva, sa viaže na spoločenstvo s tým, ktorý vystúpil do Božích výšok prostredníctvom kríža. V konečnom dôsledku, kríž je vyjadrením toho, čo znamená láska: len ten, kto stratí sám seba, ten sa aj nájde.

Ak zhrnieme, čo sme povedali, nasledovanie Krista si ako prvý krok vyžaduje prebudiť sa z nostalgie po autentickom spôsobe ako byť ľuďmi a tak sa prebudiť pre Boha. Ďalej to zna­mená pri­pojiť sa k tým, k spoločenstvu Cirkvi. V spoločnom „my“ Cirkvi vstupujeme do spolo­čenstva s „Ty“ Ježiša Krista a dosahujeme tak cestu k Bohu. Okrem toho sa vyžaduje, aby sme počúvali Slovo Ježiša Krista a žili ho: vo viere, nádeji a láske. Tak sme na výstupe k definitívnemu Jeruzalemu a už odteraz sa v ňom istým spôsobom nachádzame, v spoločenstve všetkých Božích svätých.

Naše putovanie v nasledovaní Krista nesmeruje k nejakému pozemskému mestu, ale k novému Božiemu mestu, ktoré rastie uprostred tohto sveta. Putovanie k pozemskému Jeru­zalemu však môže byť práve pre nás kresťanov užitočným prvkom na tejto ešte väčšej ceste. Aj ja som spojil v mojom putovaní do Svätej Zeme minulého roku tri významy. Predovšetkým som myslel na to, že aj nám sa môže pri takej príležitosti stať to, čo hovorí svätý Ján na začiatku svojho Prvého listu: to, čo sme počuli, môžeme istým spôsobom aj vidieť, dotýkať sa našimi rukami (porov. 1 Jn, 1, 1). Viera v Ježiša Krista nie je výmysel legiend. Zakladá sa na udalostiach, ktoré sa skutočne stali. Tieto uda­losti my môžeme takpovediac kontemplovať a dotýkať sa ich. Je dojemné byť v Nazarete na mieste, kde sa anjel zjavil Márie a odovzdal jej úlohu stať sa Mat­kou Vykupiteľa. Je dojemné byť v Betleheme na mieste, kde Slovo, ktoré sa stalo telo, prišlo prebývať medzi nami; kráčať po miestach, kde sa Boh chcel stať dieťaťom. Je dojemné stúpať na Kalváriu, až na miesto, kde Ježiš zomrel za nás na kríži. A napokon stáť pred prázdnym hro­bom, modliť sa tam, kde spočívalo jeho sväté telo a kde sa na tretí deň odohralo vzkriesenie. Sledovať Ježišove vonkajšie cesty nám má pomáhať, aby sme kráčali ra­dostnejšie a s novou is­totou po vnútorných cestách, ktoré nám on ukázal, a ktorými je on sám.

Keď ideme do Svätej Zeme ako pútnici, ideme tam aj preto – a toto je druhý aspekt – aby sme tu boli poslami pokoja, s výzvou pre všetkých spraviť všetko, aby sa toto miesto, ktoré nesie meno „pokoj“, stalo skutočne miestom pokoja. Tak sa putovanie súčasne stáva – a to je tretí aspekt – po­vzbudením pre kresťanov, aby zotrvali v krajine svojho pôvodu a aby sa v nej intenzívne angažovali za pokoj.

Vráťme sa ešte raz k liturgii Kvetnej nedele. V modlitbe, pri ktorej sú požehnané rato­lesti sa modlíme, aby sme v spoločenstve s Kristom mohli prinášať ovocie dobrých skutkov. Z nesprávnej interpretácie svätého Pavla sa v priebehu dejín až po dnes vyvinul názor, akoby dobré skutky neboli súčasťou kresťanského života, alebo nemali význam pre spásu človeka. Ak Pavol hovorí, že skutky nemôžu človeka ospravedlniť, to neprotirečí dôležitosti správneho ko­nania, a ak hovorí o konci zá­kona, nevyhlasuje za prekonané a bezvýznamné Desatoro Božích prikázaní. Nie je teraz potrebné uvažovať nad celou šírkou otázky, ktorá apoštola Pavla zaují­mala. Dôležité je zdôrazniť, že výrazom „Zákon“ nemyslí na Desatoro prikázaní, ale komplexný životný štýl, ktorým sa mal Izrael chrániť pred pokušením pohanstva. Teraz však Kristus pri­niesol Boha ja pohanom. Im sa preto neukladá taká forma odlišovania sa. Im bol daný ako zá­kon jedine Kristus. Ten však znamená lásku k Bohu a k blížnemu a všetko, čo k nej patrí. Patrí k tejto láske aj Desatoro, ponímané novým a hlbším spô­sobom, vychádzajúc z Krista; tie priká­zania, ktoré nie sú ničím iným ako základnými pravidlami pra­vej lásky: predovšetkým a ako základný princíp úcta k Bohu, primát Boha, ktorý vyjadrujú prvé tri prikázania. Hovoria nám, že bez Boha sa nič nepodarí správnym spôsobom. Kto je tento Boh a aký je, to vieme z osoby Ježiša Krista. Ďalej nasleduje posvätnosť rodiny (štvrté prikázanie), svätosť života (piate priká­zanie), usporiadanie manželstva (šieste prikázanie), spoločenský poriadok (siedme priká­zanie), a napokon nedotknuteľnosť pravdy (ôsme prikázanie). Toto všetko je dnes maximálne aktu­álne, a to aj v zmysle svätého Pavla, ak čítame v celkových súvisoch jeho listy. „Prinášať ovocie dob­rých skutkov“: na začiatku Veľkého týždňa prosíme Pána aby nám všetkým vždy dával toto ovocie.

Na záver modlitby pri požehnaní ratolestí počujeme zvolanie, ktorým pútnici pozdra­vujú Je­žiša pred bránami Jeruzalema. Sú to slová 118. Žalmu, ktoré pôvodne kňazi volali zo Svätého mesta a ktoré sa medzičasom stali vyjadrením mesiánskej nádeje: „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Páno­vom“ (Ž 118, 26; Lk 19, 38). Pútnici vidia v Ježišovi toho, ktorý bol očaká­vaný od vekov, ktorý prichá­dza v mene Pánovom, ba podľa Lukášovho evanjelia tu ešte vkla­dajú jedno slovíčko: „Požehnaný kráľ, ktorý prichádza v mene Pánovom“. Pokračujú zvolania, ktoré nám pripomína posolstvo anjelov na Vianoce, avšak obmieňa ich spôsobom, hodným zamyslenia. Anjeli hovorili o sláve Boha na vý­sostiach a o pokoji na zemi pre ľudí, zahrnutých Božou dobrotou. Pútnici pri vstupe do Svätého mesta hovoria: „Pokoj na nebi a sláva na výsos­tiach“. Vedia príliš dobre, že na zemi nieto pokoja. Tak je toto zvolanie vyjadrením hlbokej bolesti, no zároveň aj modlitbou nádeje: Nech ten, ktorý prichá­dza v mene Pánovom, prinesie na zem to, čo je na nebi. Jeho kraľovanie nech sa stane kraľovaním Boha, prítomnosťou Boha na zemi. Cirkev pred eucharistickým premenením spieva slová žalmu, kto­rým pozdravovali Ježiša pred jeho vstupom do Svätého mesta: pozdravuje Ježiša ako kráľa, ktorý pri­chádza od Boha a v Božom mene prichádza medzi nás. Aj dnes je tento radostný pozdrav zároveň pros­bou a nádejou. Prosíme Pána, aby nám priniesol nebo: slávu Bohu a pokoj ľuďom. Tento po­zdrav chápeme v duchu prosby v modlitbe Otčenáš: „Buď vôľa tvoja, ako v nebi tak i na zemi!“. Vieme, že nebo je nebo, miesto slávy a pokoja, pretože tam úplne vládne Božia vôľa. A vieme aj to, že zem ne­bude nebom, kým sa na nej neuskutoční Božia vôľa. Pozdravujme teda Ježiša, ktorý prichádza z neba a prosme ho, aby nám pomáhal poznať a plniť Božiu vôľu. Aby Božie kráľovstvo vstúpilo do sveta a tak bol naplnený žiarou pokoja.

Pozrite tiež:

https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/183-kvetna-nedela

https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/728-5-postna-nedela

https://faraturzovka.sk/liturgia/post/720-kvetna-nedela

https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/717-kvetna-nedela-2

https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/1291-kvetna-nedela-3

https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/1672-kvetna-nedela-4

https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/2105-kvetna-nedela-19