Uvedenie do čítaní:

1. čítanie, Iz 45,1.4-6

V ostatnom čase sme si zvykli, že prvé čítanie je od proroka Izaiáša.

Dnes je to z II. dielu tejto knihy Deutero-Izaiáš (40,1 – 55,13) s názvom: Pomazaný Pánov a Pánov služobník; návrat z babylonského zajatia. Tento diel sa delí na tri časti:

1. Izrael v babylonskom zajatí (40,1 – 44,23)
2. Kýros osloboditeľ (44,24 – 48,22)
3. Návrat Izraela do Jeruzalema (49,1 – 55,13)

Budeme teda počuť o Kýrovi, kráľovi, Bol perský kráľ a v 6. stor. pred Kr. (539) dobyl Babylonskú ríšu. Hoci bol pohan, Boh ho použil na to, aby umožnil Izraelitom vrátiť sa do vlasti a znovu vybudovať chrám.

Výklad:

Text Deuteroizaiáša dáva Kýrovi tituly – „Pastier“, „Pomazaný..., ktoré boli rezervované Izraelským kráľom, alebo dokonca samému Mesiášovi.

Izrael mal spoznať, že pánom je jediný Boh a je schopný vyslobodiť ľud zo zajatia aj za pomoci pohanského kráľa, ktorého použil ako nástroj svojej prozreteľnosti. 

Pri tejto príležitosti si povedzme trochu o pojme Mesiáša:

Tento titul „Pastier“, „Pomazaný“, sa postupne stáva titulom očakávaného vykupiteľa. Pomazaný, alebo Mesiáš predstavuje samotného Boha, ktorý je skutočným izraelským kráľom.

Pretože väčšina Dávidových potomkov robila zle, „dynastický“ mesianizmus bol narušený (dynastia vymrela a králi neboli horní toho, aby reprezentovali Boha) a nádej Izraela sa preto začala zameriavať na zvláštneho kráľa.

Badáme tu opäť problém s ktorým sa boril sudca Samuel. Nechcel aby Izrael mal kráľa, lebo kráľom mal byť Boh! Jeho postoj sa ukázal ako správny a preto je tu myšlienka, na Božieho kráľa - Mesiáša, ktorý má iné znaky, aj poslanie, ako Izraelskí králi! Jeho príchod sa z uvedených dôvodov veľmi očakával.

Oznamovali ho mnohí proroci. Tento pomazaný, teraz s úctou nazývaný Mesiáš, bude potomkom Dávida (Izaiáš 11,1) a bude pochádzať z Betlehema Efraty ako Dávid (Mk 5,1).

Dostáva najslávnejšie tituly a vynikajúce vlastnosti: Z pňa Jesseho vypučí ratolesť a z jeho koreňov výhonok vykvitne. A spočinie na ňom duch Pánov: duch múdrosti a rozumu, duch rady a sily, duch poznania a bohabojnosti; a naplní ho bázeň pred Pánom. Nie podľa zdania očí bude súdiť, ani podľa počutia karhať, ale v pravde bude súdiť maličkých a rozhodovať priamosťou v prospech krotkých zeme. I porazí zem prútom svojich ústa dychom svojich perí usmrtí zlosyna. Pravda bude pásom jeho bedier a vernosť opaskom jeho drieku. (Iz 11,1-5).

 Izaiáš bude tohto Pomazaného nazývať Emanuel, teda Boha s nami. Kráľovi Achazovi oznámil: Preto ti sám Pán dá znamenie: „Hľa, panna počne a porodí syna a bude ho volať Emanuel“ (Iz 7,14).

Jeremiáš ho pomenoval: Pán je naša spravodlivosť: za jeho dní bude spasený Júda a Izrael bude žiť v bezpečí. Toto bude meno, pod ktorým ho budú volať: Pán je naša spravodlivosť (Jer 23,6).

 Izaiáš tiež popisuje jeho kráľovstvo: Spravodlivosť bude opaskom na jeho bokoch a vernosť opaskom na jeho bedrách. Vtedy bude vlk bývať s baránkom a leopard spočívať s kozliatkom; i teliatko a lev a kŕmny vôl budú spolu a drobný chlapček ich bude zavracať. Krava i medveď budú sa pásť, ich mláďatá budú ležať spolu a lev bude ako vôl žrať slamu. Nemluvňa sa bude hrať nad dierou hada, do jamy vretenice siahne rukou kojenec. Nebudú zle robiť a nebudú škodiť na celom mojom svätom vrchu; lebo zem bude plná poznania Pána, ako vody pokrývajú more. (Iz 11,5-10). Teda bude to kráľovstvo spravodlivosti a tým aj pokoja.

Ten istý prorok však na scénu uvádza ďalšiu tajomnú postavu, ktorá prinesie spasú - Pánovho služobníka. Tento služobník má byť izraelským učiteľom a svetlom národom. Káže Boží zákon s najväčšou jemnosťou. Nebude veľký a jeho vlastní ľudia ho odmietnu, ale zachráni ich za cenu vlastnej krvi.

Vo štvrtej piesni o Pánovom služobníkovi s názvom: Zástupné utrpenie, čítame (52,13 – 53,12):

Hľa, úspech bude mať môj služobník, pozdvihne, vyvýši, zvelebí sa veľmi.

Ako sa nad ním zhrozili mnohí, – veď neľudsky je znetvorený jeho výzor a jeho obraz je nepodobný človeku – tak ho budú obdivovať mnohé národy, králi si pred ním zatvoria ústa. Veď uvidia, o čom sa im nevravelo, a poznajú, čo neslýchali!

A ďalej (Iz 53: 1–13):

Kto by uveril, čo sme počuli, a komu sa zjavilo Pánovo rameno? Veď vzišiel pred ním sťa ratoliestka a ako koreň z vyschnutej zeme. Nemá podoby ani krásy, aby sme hľadeli na neho, a nemá výzoru, aby sme po ňom túžili.

Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili.

Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil, no my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného.

On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení.

Všetci sme blúdili ako ovce, išli sme každý vlastnou cestou; a Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých.

Obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril ústa; ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom, (a neotvoril ústa).

Z úzkosti a súdu ho vyrvali a kto pomyslí na jeho pokolenie? Veď bol vyťatý z krajiny živých, pre hriech svojho ľudu dostal úder smrteľný.

So zločincami mu dali hrob, jednako s boháčom bol v smrti, lebo nerobil násilie, ani podvod nemal v ústach.

Pánovi sa však páčilo zdrviť ho utrpením… Ak dá svoj život na obetu za hriech, uvidí dlhoveké potomstvo a podarí sa skrze neho vôľa Pánova.

Po útrapách sa jeho duša nahľadí dosýta. Môj spravodlivý služobník svojou vedomosťou ospravedlní mnohých a on ponesie ich hriechy.

Preto mu dám za údel mnohých a početných dostane za korisť, lebo vylial svoju dušu na smrť a pripočítali ho k hriešnikom. On však niesol hriechy mnohých a prihováral sa za zločincov...

Židovskí exegéti si to nijako nevedeli vysvetliť. Preto hovorili o „dvoch Mesiášoch“. Prvý príde ako „Pánov služobník“, ktorý bude zdrvený utrpením a tak oslobodí Izrael od hriechu a pripraví cestu pre „Mesiáša víťaza“, ktorý bude vládnuť.

Spoznávanie Mesiáša

Apoštoli postupne spoznávali Ježiša ako Mesiáša. Toto poznávanie vyvrcholilo pri Cézarey Filipovej, kde Peter vyhlási, že Ježiš je Boží Mesiáš. Dlho im trvalo kým však prijali správny pojem Mesiáša. Úplne sa ale vymanili z tradičného konceptu kráľovského mesianizmu až po Ježišovom zmŕtvychvstaní a zoslaní Ducha Svätého. Videli ako sa na Ježišovi splnilo proroctvo o „Trpiacom Mesiášovi“ i „Víťaznom mesiášovi“. Sám Ježiš sa hlásil ku kraľovaniu, ale aj trpel, aby zadosťučinil za hriechy – nielen Izraela, ale celého ľudstva! Pred Pilátom vyhlásil, že kráľom, ale jeho Kráľovstvo nie je z tohto sveta.

Prvé kresťanské spoločenstvo samozrejme videlo v Ježišovi Mesiáša, ktorého očakával Starozákonný ľud a aplikovalo všetky texty prorokov na Ježiša. Tieto proroctva o Služobníkovi Pánovom sa čítajú na Veľký piatok a vidíme, aké sú priliehavé. Aj my vyznávame: Ježiš - Spasiteľ, Kristus - Mesiáš, potomok Dávida, ktorý sa narodil v Betleheme, kráľ mieru, trpiaci služobník, a Daniel ho videl, ako Syna človeka z prichádzajúceho z Neba.

 

2. čítanie, 1 So 1,1-5b

Adresát:

Kresťanské spoločenstvo v Solúne. Solún (gr. Thessaloniké = »víťazstvo Tesálie«) bolo staroveké obchodné a kúpeľné mesto v Macedónsku, pôvodne nazývané Therma (= teplý prameň). Roku 315 pred Kr. ho kráľ Kassandros (316-297 pred Kr.) prestaval a nazval Thessaloniké na počesť svojej manželky, nevlastnej sestry Alexandra Veľkého. Židia tu mali svoju synagógu (porov. Sk 17,4).

Pavol, Sílas a Timotej prišli do tohto prvého európskeho veľkomesta na druhej misijnej ceste (asi r. 50) a začali ohlasovať evanjelium najprv v synagóge a potom v súkromnom dome istého Jasona (porov. Sk 17,2.5). Medzi Židmi nemali veľký úspech, ale priviedli k viere veľké množstvo bohabojných Grékov a nemálo vznešených žien (porov. Sk 17,4), takže sa tam vytvorila kvitnúca kresťanská obec, ktorá navždy ostala Pavlovi oddaná úprimnou láskou (porov. 1 Sol 2,7-12). Pre nepriateľský postoj Židov museli Pavol a Sílas po nejakom čase mesto opustiť a uchýliť sa do Berey (porov. Sk 17,5-11). Podľa mienky odborníkov Pavol pobudol v Solúne asi dva alebo tri mesiace Na tretej apoštolskej ceste Pavol pravdepodobne ešte raz navštívil solúnsku cirkev (porov. Sk 20,1-4). Zo Solúna pochádzali Aristarchus a Sekundus, jeho učeníci a sprievodcovia na cestách (porov. Sk 20,4; 27,2).

Okolnosti a cieľ listu. 

Po nútenom odchode zo Solúna a z Berey (porov. Sk 17,10-15) Pavol odišiel sám do Atén. Po márnych pokusoch vrátiť sa do Solúna (porov. 1 Sol 2,17 n.), keď to už Pavol nemohol ďalej vydržať (porov. 1 Sol 3,1), poslal tam z Atén Timoteja, aby tamojších kresťanov „utvrdil a povzbudil vo viere“ (1 Sol 3,2). Medzitým Pavol odišiel do Korintu, kde mu Timotej priniesol zo Solúna dobré správy (porov. 1 Sol 3,6-10 so Sk 18,1.5), ale zároveň mu referoval o nepriateľstve Židov a o prenasledovaní, ktorému bola vystavená mladá kresťanská obec (porov. 1 Sol 2,14 n.). V obave, aby jeho „námaha nevyšla nazmar“ (porov. 1 Sol 3,5), Pavol napísal z Korintu v období medzi jeseňou r. 50 a jarou r. 51 (teda asi 20 rokov po Ježišovej smrti) svoj prvý apoštolský list, ktorý sa pokladá za najstarší zachovaný spis Nového zákona. Obsah listu je spätným pohľadom na Pavlove vzťahy k solúnskej cirkvi vo forme dlhého vďakyvzdania Bohu za obrátenie a pokrok Solúnčanov vo viere (hl. 1-3), ako aj povzbudením k horlivému kresťanskému životu v nádejnom očakávaní blízkeho Pánovho príchodu čiže parúzie (hl. 4-5).

Charakteristické črty listu. 

Prvú časť listu (1,2 – 3,13) možno pokladať za »naratívne vďakyvzdanie«. Spočíva v tom, že Pavol v retrospektíve oživuje a pripomína svoje osobné zážitky a svoje osobné vzťahy k Solúnčanom, aby tak motivoval svoje vďakyvzdanie za dielo spásy, ktoré Boh vykonal v ich kresťanskom spoločenstve.

V druhej časti listu (4,1 – 5,24) Apoštol napomína, poučuje a povzbudzuje solúnskych kresťanov k životu v súlade s evanjeliovým posolstvom.

List ukazuje, že Pavol bol v stálom kontakte s kresťanskými cirkvami, ktoré založil, a staral sa o duchovný pokrok a život viery tamojších veriacich.

Teologický a pastoračný význam listu. 

Prvý list Solúnčanom je cenným historickým dokumentom o prvých kresťanských spoločenstvách a o základných pravdách kresťanskej viery toho obdobia. Pavol osobitne zdôrazňuje, že Boh privádza ľudí k spáse prostredníctvom apoštolov (porov. 2,3-13), ktorých posolstvo je Božie slovo (porov. 2,13), ohlasované v mene a z moci Ježiša Krista (porov. 4,1-2), a preto ho treba prijímať s vierou (porov. 1,3.8; 3, 2.5.6.7.10; 5,8).

V tomto súvise Pavol dojímavým spôsobom učí, v čom spočíva pastorácia. Duchovný pastier sa má i napriek svojej úradnej autorite „starať ako matka s láskou o svoje deti“ (2,7) a „ako otec povzbudzovať a napomínať svoje deti“ (2,11); slovom, má byť ochotný „odovzdať im nielen Božie evanjelium, ale aj vlastný život“ (2,8).

Osobitnú zmienku si zasluhuje eschatológia listu, najmä pokiaľ ide o parúziu, t. j. druhý Kristov príchod (porov. 4,13 – 5,10). Z hľadiska kresťanskej etiky sú smerodajné Pavlove napomínania a povzbudenia k svätosti a bratskej láske (porov. 4,1-12).

Poznámky k dnešnému úryvku:

1. list Solúnčanom je najstarší Pavlov spis a podľa biblistov vôbec najstarší spis Nového zákona. Je teda prirodzené, že radí kresťanom ako žiť v nekresťanskom prostredí. Okrem iného aj týmto nám v súčasnosti môže byť užitočný. Spoločenstvo kresťanov v Solúne bolo mladé a neskúsené, bolo vystavené neprajnosti a nebezpečenstvu z okolia.

Výklad:

Ustavične vzdávame vďaky Bohu za vás všetkých, keď si na vás spomíname vo svojich modlitbách

Svätý Pavol Solúnčanov ubezpečuje o svojich modlitbách a teší sa z nich. Ako by asi písal o našej farnosti?

Bez prestania myslíme pred Bohom a naším Otcom na dielo vašej viery, úsilie lásky a vytrvalosť nádeje v nášho Pána Ježiša Krista.

Tri teologálne čnosti sú základom kresťanského života. Pavol ku každej dáva prívlastok. Z toho vyplýva, že Solúnčanom sa v nich darí vytrvať, že sú piliermi ich spoločenstva. Viera sa prejavuje v ich živote (vytvára dielo), usilujú sa o lásku a sú vytrvali v nádeji.

Vieme, bratia, Bohom milovaní, o vašom vyvolení, lebo naše evanjelium neprišlo k vám iba v slovách, ale aj v moci a v Duchu Svätom a v celej plnosti.

Pavol hneď v úvode spomína ďalšie dva piliere solúnskych kresťanov: Ich „vyvolenie“ a „moc Ducha“. „Vyvolenie“ Bohom im má dodať sebadôveru pri zvládaní viery v pohanskom prostredí. Mali si uvedomiť, že nie sú stratení, ale Bohom vyvolení. „Moc Ducha“ – Možno šlo o nejaké mimoriadne prejavy Ducha, ale ako vyplýva z ďalších riadkov, viac ide o to, ako sa Pavol s misijným tímom správal. Nehlásal evanjelium iba slovami, ale životom podľa Ducha. A Solúnčania ich nasledovali.

 

3. evanjelium, Mt 22,15-21

Aj dnešný príbeh sa odohráva po príchode Ježiša do Jeruzalema. Tam sa ho náboženskí vodcovia pýtali akým právom vyučuje. Ježiš im to vysvetlil podobenstvami, ktoré sme počuli predchádzajúce nedele. Keďže jeho neprajníci nepochodili, teraz zaútočili na neho pomocou politických aktivistov - Herodiánov.

Farizeji strážili národné tradície (Mojžišov zákon), zatiaľ čo Herodiáni podľahli Rímu. Boli to vlastne liberáli, ktorí neverili v zmŕtvychvstanie. Keď nič nedosiahli ako popisuje dnešný príbeh, chceli Ježiša potom zosmiešniť. Pýtali sa komu bude patriť žena po vzkriesení, keď sa vydala za siedmich bratov.

Obe skupiny spolupracovali iba za výnimočných okolností. Teraz vznikla nábožensko-národná opozícia, ktorá nakoniec povedie k Ježišovej smrti na kríži. Farizeji vyčítali Ježišovi nedodržiavanie Mojžišovho zákona. Herodiánov znepokojoval Ježiš, lebo sa o ňom šírilo, že je Mesiáš. Báli sa, že prevezme moc a to by znížilo ich nádej na obnovenie vlády herodiánskej dynastie, ktorú Pilát v Judsku odstránil.

Zaznie nám veľmi známy príbeh, ktorý poznajú nielen veriaci, ale často ho zacitujú alebo parafrázujú aj neveriaci. Budeme počúvať o genialite Pána Ježiša, ktorý sa nielen ubráni útokom neprajníkov, ale poučí ich, aj nás. 

Komentár:

Pokrytectvo Ježišových odporcov spočíva v tom, že sa v podstate nepýtajú na platenie daní okupačnej moci, ale hľadajú dôvody, aby ho mohli obviniť pred rímskymi orgánmi. V prípade keby Ježiš odmietol platenie daní. Keby schválil platenie, stratil by priazeň ľudí. Ježiš túto dilemu vyrieši poukázaním na daňový peniaz predstavujúci božského Cézara. Farizeji ho ani nenosili, pretože to urážalo ich náboženské a národné cítenie. 

V zásade sa treba vyhnúť týmto nesprávnym vysvetleniam:

• „Ale im dal...!“ Ježiš nebol sofistickým filozofom, ale bol Mesiášom a ohlasovateľom Božieho kráľovstva. Jemu nešlo o víťazstvo, ale poučenie pre všetkých a tým im dal možnosť poznať Božie kráľovstvo.
• ktoré „rozdeľujú život človeka“ medzi Boha a spoločnosť. Kresťan nemôže byť rozdelený.
• ktoré odtŕhajú dej od skutočnosti a vidia v ňom alegóriu, že sa máme starať o telo i o dušu (takéto „zloženie“ človeka Matúš asi nepoznal)
• alegoricky vysvetľovať, že podľa Genezis aj človek má v sebe „Boží obraz“.

 Všetky tieto výklady sú násilné a vnášajú do textu významy, ktoré tam nie sú a vôbec neboli v úmysle evanjelistu.

O čom je príbeh?

• Je to príbeh, ktorý hovorí o živote kresťana v občianskej spoločnosti a o tom, ako sa má kresťan v spoločnosti správať. Byť kresťanom, neznamená, že nie je občanom (má práva a povinnosti). V prípade konfliktu treba „viac poslúchať Boha ako ľudí“ (Sk 5,29b)
• Zo súvislosti s prvým čítaním môžeme prísť k záveru, že tu ide aj o opis vzťahu Boha a politickej, či štátnej moci. Tento vzťah je kladný (ak je politická moc legitímna). Kýros pohan sa stal záchrancom pre Izrael. Je v súlade s Božou vôľou, aby niektorí ľudia vykonávali v štáte autoritu. Podobne je v súlade s Božou vôľou, aby sme v spoločnosti podporovali poriadok a všeobecné dobro. Preto napr. kresťan sa má aj podľa KKC zúčastňovať na verejnom živote.

Záver: Prestaňme sa ľutovať, že spoločnosť nás vytláča na perifériu a začnime ako kresťania aktívne tvoriť verejný život. 

Úvaha: (podľa Matúš Imrich)

Daniari a politici celého sveta sa z Ježišových slov dnešného evanjelia zaiste tešia, veď aj Ježiš, zdá sa, prikazuje poctivo platiť dane. Text, bez hlbšieho skúmania, naozaj môže nadobúdať dojem, že Ježiš sa tu venuje eticko-politickým otázkam, či dokonca, takpovediac, otázkam vzťahov Cirkvi a štátu. V dejinách interpretácie bol skutočne používaný aj na takéto účely.

Pristúpme však k textu bližšie, aby sme mohli lepšie vidieť, čo sa v ňom skrýva. Po Ježišovej reči a podobenstvách, ktoré adresoval židovskej elite, dnešným textom ona prechádza do útoku. Evanjelista mám odhaľuje jasný zámer farizejov: podchytiť Ježiša v reči. Potrebujú mať jasný podklad pre Ježišovu diskreditáciu. Ak sa postaví proti plateniu daní, bude to dôvod na to, aby ho nahlásili Rimanom (nabádanie na neplatenie daní bolo po potlačení vzbury Júdu Galilejského v r. 6 po Kr. považované za nabádanie k revolúcii). Ak schváli platenie daní, pokazí si to u bežných ľudí. Takto dobre premyslená pasca je hodná tak dokonalého „podlízavého“ úvodu, akým sa Ježišovi protivníci predstavia. Ten ešte silnejšie podčiarkuje ich nekalý úmysel. Od samého počiatku je teda jasné, o čo tu ide. Je dôležité, že evanjelista nám prezradí, že Ježiš hneď pozná ich zámer; aj Ježiš hneď vie, o čo tu ide – jednoznačne nie o platenie či neplatenie daní. V Markovom evanjeliu, v paralelnej stati si Ježiš hneď pýta denár. U Matúša si od farizejov pýta daňový peniaz. Zdanlivo nepodstatná zmena však napovedá veľa. Ježiš im akoby hovoril: „Ukážte mi peniaz, ktorým už aj tak platíte dane. O čo vám teda ide? Čo je to za otázku?“ Ježiš sa svojou odpoveďou nedá zatiahnuť do politických naťahovačiek. Šikovnou protiotázkou o obraze a nápise posúva celý rozhovor do inej úrovne. Kladie jednoduchú otázku, na ktorú sa dá veľmi jednoducho odpovedať, ale zároveň sa z nej nedá vybadať, kam tým Ježiš mieri (aby sa jeho protivníci nemohli vyhnúť odpovedi, ako v prípade otázky o pôvode krstu Jána Krstiteľa). Odpoveďou sa farizeji odzbroja sami. To, čo je najviac neočakávané v Ježišovom záverečnom vyjadrení, je posun celej problematiky do úrovne otázky o Bohu. Ježiš veľmi dobre vie, že v skutočnosti ich vôbec nezaujíma jeho názor na platenie daní. Preto odpoveďou na to, na čo sa vôbec nepýtajú, im hovorí, na čo sa pýtať mali: „Vy sa tvárite, že vás zaujíma môj názor na to, či máte platiť dane. Ja však s vami nechcem hovoriť o tomto. Dane už platíte tak, či tak; tak ich pokojne plaťte ďalej. Aký však je váš vzťah k Bohu? O tom ja tu s vami celý čas rozprávam.“

Primárnym zameraním textu teda nie je regulácia kresťanského daňového správania, ale vzťah k Bohu a jeho prítomnosť v živote človeka. Na tomto mieste sa nedá nespomenúť interpretácia známa už od čias Tertuliána, ktorá vidí v narážke na obraz a nápis súvislosť so stvorením človeka na Boží obraz z prvých stránok Biblie. Tak ako minca nesie obraz a nápis toho, kto ju dal vyraziť, a preto mu plne prináleží, tak človek, ktorý nesie v sebe Boží obraz, patrí Bohu. Zaiste je to veľmi inšpiratívny pohľad. Ježišove slová však pravdepodobne idú ešte ďalej. Pomôcť si môžeme Žalmom 24: „Pánova je zem i všetko, čo ju napĺňa, okruh zeme aj tí, čo bývajú na ňom.“ Bohu patrí všetko. Dať Bohu čo je Božie tak znamená, pozerať sa na svet a život Božími očami a nechať ním preniknúť všetko.

Aj tieto slová zostávajú dnes aktuálne. V našom postoji k Bohu sa podobáme pýtajúcim sa farizejom, ak aj nám napríklad ide len o to, aby sme presne vedeli, čo už hriech je a čo ešte nie, prípadne kedy presne ide o ľahký a kedy o ťažký hriech. Ježišove slová nám hovoria, že naše otázky sa majú zameriavať iným smerom. Máme sa pýtať na to, ako ešte viac otvoriť cestu Bohu v našom živote tak, aby mohol v ňom preniknúť všetko. Potom budeme ľahko vedieť, či daň platiť treba, alebo nie.