Uvedenie do čítaní:
1.čítanie, Iz 5,1-7
Opäť sa stretávame s našim dobre známym prorokom Izaiášom. Dnešný úryvok je z prvej knihy, ktoré obsahujú: Hrozby a prisľúbenia (1,1–39,8) z časti: Proroctva proti Judsku a Jeruzalemu. (2,1 – 5,30).
Pre túto nedeľu je vybraný nádherný text z proroka Izaiáša. Budeme čítať pieseň o Pánovej vinici, ktorá patrí k najkrajším starozákonným podobenstvom. Takže dnes dvakrát počujeme v biblickom čítaní o vinici a o nás. Raz v tiesnivej Izaiášove piesni o neplodnej vinici. Potom v podobenstve Pána Ježiša.
Prorok Izaiáš vystúpil s touto zvláštne piesňou pravdepodobne na jeseň počas Slávnosti stánkov. Bola to ďakovná slávnosť za zber olív a viniča. Pobytom v stanoch spomínal Izrael na veľké Božie skutky na ceste púšťou. Počas vinobranie panovala pravdepodobne veselá nálada a dobre naladení poslucháči by asi nepočúvali, čo im Izaiáš povie. Preto začínal „svadobne“. Celé podobenstvo začína ako milostná pieseň pri svadbe. Bolo bežné, že ženíchov priateľ, ktorý ho sprevádzal na svadbe, zaspieval ženíchovi pieseň o jeho vyvolenej neveste. Tá bývala často prirovnávaná k plodnej vinici. Pripomeňme si starozákonnú Pieseň piesní. V poslednej kapitole tejto knihy sa prirovnávajú všetky Šalamúnove ženy ku krásnej vinici. Poslucháči, ktorí poznali zvyky starozákonnej doby a bežne používal prirovnanie, očakávali milostnú pieseň, ktorú mal zaspievať ženíchov priateľ- takže, aj keď rozjarení asi počúvali. Namiesto očakávanej milostné piesne počuli však poslucháči tvrdú obžalobu.
Výklad textu:
Zaspievam môjmu miláčkovi pieseň svojho priateľa o jeho vinici: Vinicu mal môj miláčik na úrodnom úbočí. Ohradil ju, skaly z nej vybral, viničom ju ušľachtilým vysadil. Uprostred nej zrobil vežu a lisom ju vystrojil. Potom čakal, že urodí hrozno, ale ona iba plánky rodila.
Obrazom neúrodnej vinice vystihuje Izaiáš vzťah Božieho ľudu k Bohu. Pánova starostlivosti o Izraela je znázornená ťažkou prácou poctivého vinára. Pre založenie vinice vyberá najúrodnejšie, preslnený svah. Sám vykonáva všetky ťažké práce. Kypria zem, ktorá ležala ladom, vyberá z nej kamene, ktoré by bránili zdarnému rastu vínnej revy. Vysádza v nej ušľachtilú vinič a celú vinicu opatruje ochranným plotom. Uprostred kvalitné vinice stavia strážnu vežu a lis. Vinica je tu založená natrvalo, pretože v nej vinár nestavia len provizórne drevenú búdu, ale do skaly vytesáva lis. Vinár vykonal pre svoju vinicu, čo mohol. Táto mimoriadna starostlivosť ho oprávňuje k nádeji na skvelú úrodu. Výsledok však je zdrvujúci, ako sme čítali v druhom verši: "Ona však rodila odporná plánky" (Iz 5, 2). Namiesto veľkých a chutných plodov, vydala táto starostlivo ošetrovaná vinica plody malé, nevyzreté, trpké a odpornej chuti.
Človek, ktorý počuje taký príbeh, si iste položí otázku: „Prečo? Prečo vinica priniesla odporné plody, keď sa o ňu vinár tak poctivo staral?" V tejto chvíli sa veľmi neodbytne ponúka spojenie s naším životom. Koľkokrát nám napadne: „Prečo sa ľudia, ktorým venujeme toľko času, o ktorých sa tak poctivo staráme, správajú zle? Prečo naše deti, ktorým sme dali dobrý základ, upadajú do závislosti na drogách, páchajú zločiny atď.? Podobne sa pýta Pán prostredníctvom proroka Izaiáša svojich poslucháčov:
A teraz, obyvateľ Jeruzalema a muž Judey, súďte medzi mnou a mojou vinicou! Čo som mal ešte urobiť svojej vinici a neurobil som? A keď som čakal, že urodí hrozno, prečo urodila plánky? (Iz 5, 3-4).
Vidíme, že Pán sa pýta podobne. Čo ešte mal pre svoju vinicu urobiť? Na čo zabudol, čo vynechal? Pýta sa obyvateľov Jeruzalema a judských mužov.
Nečaká však na ich odpoveď. Sám sa rozhoduje, čo urobí so svojou neplodnú vinicou:
Teraz vám ukážem, čo urobím svojej vinici: Pováľam jej plot a bude napospas, zrúcam jej ohradu a budú po nej šliapať. Obrátim ju na púšť. Nebudú ju rezať ani okopávať, vyrastie na nej tŕnie a bodliaky. A oblakom prikážem, aby ju nekropili dažďom. (Iz 5, 5-6).
Tajomné podobenstvo je vzápätí vysvetlené. Majiteľom vinice je Pán, ktorý koná veľmi radikálne. Po zjavnej vine nasleduje trest. Všetko, čo vinár pre svoju vinicu urobil, zase zničí. Najskôr odstráni jej ohradenie. Tak nebude ničím chránená a bude vydaná napospas všetkému dobytku a okolitým divokým zvieratám. Táto zver ju svojimi kopytami podupe a zničí.
Božie požehnanie bolo Izraelu akoby ochranným múrikom. Boh ho obklopil všetkou možnou starostlivosťou. Izrael ho však sklamal. Vinicu už nebude okopávať ani prerezávať. Izraeliti mali od Pána príkaz prerezávať svojej vinice.
Pán upustí od starostlivosti o vinici a tá zarastie burinou, bodliakmi a krovím. Avšak nielen to. Boh môže rozkazovať mrakom - a tak im zakáže, aby skropili vinicu dažďom, ktorý je pre úspešný rast nesmierne dôležitý. Spaľujúci žiar slnka dokoná skazu. Z vinice, ktorá bola vysadená na úrodnom svahu, ktorá bola starostlivo ohradená múrikom, okopávaná a prerezávaná, sa stáva neplodný úhor. Pustá, pošliapaná krajina.
Celé podobenstvo končí vysvetlením:
Vinicou Pána zástupov je dom Izraela, mužovia Judey – jeho rozkošný sad. On čakal na právo – a hľa, bezprávie, čakal na spravodlivosť – a hľa, kvílenie. (Iz 5, 7).
Izaiáš dáva spoznať zmysel podobenstva. Vinicou je samotný Izrael, ktorému dal Pán zasľúbenú zem. Boh si vyvolil Izraela spomedzi všetkých národov. Urobil z neho svoj ľud. Izrael tak získal jedinečné postavenie medzi všetkými ľuďmi. Boh sa staral o svoj ľud, všetkými prostriedkami sa snažil, aby žili podľa jeho vôle. Všetka snaha však bola márna. Poslucháči, muži judskí a obyvatelia Jeruzalema, mali byť ušľachtilú viničom, ktorej pestovanie Pána tešilo.
Podľa Marie Klásková
Izaiáš nezaspieval iba pieseň o láske, ako pravdepodobne všetci poslucháči predpokladali. Prorok Ozeáš ukazuje na svojom manželstve Božiu túžbu a lásku k izraelskému národu. Izaiáš ospevuje v piesni o Božej vinici túžbu po národe, ktorý si vyvolil. Líči, ako horlivo sa Boh angažuje, aby sa Izraelu dobre darilo. Chcel, aby bol svojou spravodlivosťou a svätosťou svedkom pred všetkými ostatnými národmi. Izrael však koná úplne opačne. Po tomto podobenstve nasleduje v knihe Izaiáš niekoľko zvolaní „beda". Izaiáš sa tak vyhráža ľuďom, ktorí sa nesprávajú podľa Pánovho zákona a konajú len podľa svojej vôli.
------------
Prečítajme si teraz niekoľko veršov z osemdesiateho žalmu (medzispev):
Z Egypta si preniesol vinicu, pohanov si vyhnal a vysadil si ju.
Svoje výhonky vystrela až k moru, až po rieku Eufrat svoje letorasty.
Prečo si zbúral jej ohradu a oberajú z nej všetci, čo idú okolo?
Diviak lesný ju rozrýva a pasie sa na nej poľná zver.
Bože zástupov, vráť sa, zhliadni z neba, podívaj sa a navštív túto vinicu.
A chráň ju, veď ju vysadila tvoja pravica, chráň i výhonok, ktorý si si vypestoval.
Už neodstúpime od teba, a ty nás zachováš pri živote a budeme vzývať tvoje meno.
Pane, Bože, zástupov, obnov nás, rozjasni svoju tvár a budeme spasení.
Tento žalm hovorí podobnými slovami ako prorok Izaiáš. Boh - vinár presádza svoju vínnu revu - Izraela z Egypta do Zasľúbenej zeme. Izrael sa v krajine usadil a rozmohol. Jeho vláda siahala podľa ideálnej predstavy od Stredozemného mora až k rieke Eufrat.
Žalmista však na rozdiel od proroka ako keby robil Bohu výčitky. Nespomína, že ľud sa nesprával podľa Božej vôle a tak bol zbavený Božej ochrany a vydaný napospas nepriateľom. V žalme však trochu badať kajúcnosť (Už neodstúpime od teba, a ty nás zachováš pri živote a budeme vzývať tvoje meno) a je tam prosba k Bohu a uvedomenie, že iba on môže pomôcť.
- čítanie, Flp 4,6-9
Sme ustarostení a preťažení, preto slova povzbudenia svätého Pavla v liste Filipanom sú nám dnes rovnako potrebné, ako boli pred tisícročiami kresťanom v Malej Ážií.
Radujte sa, radujte sa, radujte sa ... takto môžeme charakterizovať list, ktorý apoštol národov adresuje svojej milovanej komunite. Deväťkrát sa v Liste Filipanom objavuje sloveso radovať sa, štyrikrát nabádanie k radosti.
Aj keď dnešný text neobsahuje nabádanie k radosti, jeho obsah možno smelo nazvať: „Skutočné základy kresťanskej radosti“. Je nabádaním k radosti z Pána, ktorá má byť znakom Kristových nasledovníkov.
Odtiaľ pochádza dôvod mojej radosti v Pánovi. Katechizmus učí, že radosť, je ovocím lásky. V Liste Rimanom čítame: „Božie kráľovstvo... je spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom“. Bez radosti nemôžeme hovoriť o tom, že Božie kráľovstvo je medzi nami. Tento pocit by sa mal dostať do našich rodín, spoločenstiev a farnosti.
Aký je teda základ kresťanskej radosti? Po prvé, zanechať starosť o hmotné rozmery života. Nejde však o „bezstarostný život“.
Bratia, o nič nebuďte ustarostení. Ale vo všetkom modlitbou, prosbou a so vzdávaním vďaky prednášajte svoje žiadosti Bohu.
Naše každodenné starosti s tým, „čo budeme jesť, čo budeme piť, čo si oblečieme“, nahradíme tým, že budeme Bohu dávať problémy „v modlitbe a prosbe so „vzdávaním vďaky“ (grécky: „eucharistia!)“. Keď poznáme novozákonný význam vďakyvzdania, chápeme, že nejde o jednoduché poďakovanie Bohu, ale o prežitie každej dimenzie nášho života v spoločenstve s Bohom.
A Boží pokoj, ktorý prevyšuje každú chápavosť, uchráni vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi.
Táto snaha nestarať sa o smrteľnosť vedie k Božiemu pokoju, teda k stavu, v ktorom sa cítime v bezpečí s Bohom. Je to taká duchovná spätná väzba, čím viac Božej starostlivosti, tým viac pokoja, ktorý posilňuje pocit bezpečia a dôvery v Boha.
Napokon, bratia, myslite na všetko, čo je pravdivé, čo je cudné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je milé a čo má dobrú povesť, čo je čnostné a chválitebné! Robte to, čo ste sa naučili, prijali, počuli a videli na mne! A Boh pokoja bude s vami.
Potom Pavol žiada čistotu (cudnosť) myšlienok. Bohu zverujeme nielen našu starostlivosť o pozemský život, ale aj naša myseľ a naše myšlienky majú byť plné toho, čo je dobré.
Napokon podľa osobného príkladu apoštola a vernosti apoštolskej tradícii, ktorú možno napriek ťažkostiam preložiť do konkrétnej otázky: „Čo by urobil apoštol Pavol namiesto mňa?“ Vyzýva nás k nasledovaniu:
Robte to, čo ste sa naučili, prijali, počuli a videli na mne! A Boh pokoja bude s vami.
Úvaha:
Takto pochopený text vyvoláva veľmi vážne otázky. Najprv otázky o radosti v mojom živote a jej základoch. Svet je plný hľadania šťastia, ktoré sa chápe ako naplnenie svojich rozmarov a tých najsofistikovanejších túžob, nepozná žiadnu radosť, hoci je v ňom veľa smiechu a zábavy. Keď skončia, zanechajú bolestivý smútok, z ktorého treba utekať do ďalšieho smiechu a zábavy.
Bohužiaľ sa veľmi nelíšime od sveta. Otázka radosti okamžite vyvoláva túžbu vyriešiť zoznam problémov, nezaslúženého utrpenia a neustálej nepriazne osudu. A potom spontánne odpovedáme: Ako sa môže človek radovať, keď je život taký tvrdý a neustále naplnený novými ťažkosťami? Tento postoj k radosti je potrebné vyliečiť výzvami Listu Filipanom.
Pavol s nami nehovorí o nejakej nedefinovanej „technike“ získavania radosti, tréningu na radosť, terapie na spríjemnenie môjho života, ale poukazuje na prvotnú príčinu radosti, ktorou je poznanie Boha a vloženie celej dôvery v neho. Preto v každej situácii potrebujem Eucharistiu a modlitbu, neustály návrat k Bohu, pretože iba jeho pokoj nás môže zachrániť pred otravnými pochybnosťami, neustálymi krivdami, utrpením atď. Iba Božie pôsobenie môže ochrániť naše myšlienky pred škodlivými plánmi, projektmi a túžbami. Iba z milosti sa môžeme neustále vracať k apoštolskému spôsobu života a napodobňovať tých, ktorí už dosiahli svätosť, čo je poznanie Boha a vloženie celej svojej dôvery v neho.
Odkaz pre naše spoločenstva:
Pavlov vzťah k Filipanom je srdečný a plný povzbudzovania. Je zrejmé, že naplno uchopil správneho ducha, ktorý podľa neho má byť podstatou spoločenstva v Kristovi. No Pavol ich zároveň upozorňuje, že existuje aj opačný duch, pred ktorým sa musia mať na pozore. V ich mysliach by sa malo nachádzať len to, čo spravodlivé, čisté, príjemné a hodné chvály.
Vieme, čo má Pavol na mysli, keď hovorí o opačnom duchu komunity. V psychologickej terminológii sa to nazýva „toxická komunita“. Sú to uzatvorené spoločenstva, ktorým chýba čerstvý vzduch na dýchanie. Je na nich jasne viditeľná dysfunkcia; ich tendenciou je sústreďovať sa na zlé správy, sú cynické, majú negatívnu energiu a sú zatrpknuté. Keď sa stane čokoľvek zlého, nepríjemného, nespravodlivého, toxická komunita všetko toto pokladá za prejav pomsty za to, že jej členovia sa nesprávajú dobre.
Takouto toxickou komunitou sa môže stať rodina, pracovné prostredie, farnosť, rehoľné spoločenstvo, ba dokonca i celý národ. Ak poznáš takúto komunitu, odíď odtiaľ a choď inde. No občas to nejde. Pavol nám píše, že v takom prípade najlepším riešením je, robiť to čo je pravdivé, čo je cudné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je milé a čo má dobrú povesť, čo je čnostné a chválitebné.
- evanjelium, Mt 21,33-43
Ja Evanjelium začína podobne ako Izaiášovo podobenstvo: „Jeden hospodár vysadil vinicu, ohradil ju plotom, vykopal v nej lis a postavil vežu" (Mt 21, 33). Prvá časť, ktorá sa sústredí na postavu hospodára, sa veľmi podobá Izaiášovej piesni o vinici. Hospodárová starostlivosť o vinicu je vyjadrená rovnakými úkonmi. Hospodár vysadí vinicu, oboženieme ju múrov, vykope lis a postaví strážnu veža. Potom začína druhá, trochu odlišná časť Ježišovho podobenstva. Hospodár vinicu prenajíma vinohradníkom a potom s nimi vedie spor o odovzdanie úrody. Príbeh končí zabitím jediného Hospodárovho syna. Podobenstvo o zlých nájomníkoch kladie i nám otázku: aká je naša ochota splácať Bohu nájomné za všetko dobré, čo nám požičal?
Úvaha:
Veľkňazi a starší sú v chráme. Práve spochybnili Ježišove právo učiť a správať sa, ako sa správa. On in odpovedá podobenstvom, ktoré je namierené na ich právo správať sa, ako sa správajú oni. Podobenstvo je veľmi jasné a tvrdé. Ježiš ich nenechá na pochybách. Všetko im jasne vyloží. Je evidentné, že títo náboženskí predstavitelia museli byť urazení, keď ich Ježiš v podobenstve stotožní so surovými vrahmi. A Ježiš to už úplne dorazí, keď im povie: „Nikdy ste nečítali v Písme“, o kameni, ktorý stavitelia zavrhli?“ Samozrejme, že čítali! Toto bolo na nich už priveľa. Boli tak rozčúlení, že ho chceli zatknúť, okamžite, na mieste.
Každý z nás sa už cítil dotknutý podobne, keď si vypočul pravdu o sebe, o niektorej svojej vlastnosti. Keďže to, čo bolo povedané sa vyvrátiť nedalo, našou tendenciou bolo toho, čo to povedal, umlčať. Veľkňazom sa to podarilo. Umlčali posla, aby umlčali posolstvo. No kríž, na ktorý ho pribili jeho posolstvo iba zosilnil. Ako vyriešim podobnú dilemu ja?
Zhrnutie:
Biblické texty opakovane siahajú po obraze vinice alebo vínnej révy. V knihe proroka Ezechiela nájdeme nárek nad Izraelom ako zničenej vinici (Ez 19, 10-14). V dvadsiatej siedmej kapitole knihy proroka Izaiáša ospevuje Pánov ľud budúcnosť ako nádhernú vinicu, ktorú Boh zavlažuje a vo dne v noci ju strážia.
Ježiš potom sumarizuje svoju obžalobu zatvrdených izraelských vodcov do otrasného podobenstvo o vinici, ktoré sme počuli v úryvku evanjelia.
V Jánovom evanjeliu je odhalené tajomstvo pravého vínneho kmeňa, ktorým je Ježiš Kristus. V pätnástej kapitole čítame: „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník. Každú moju ratolesť, ktorá neprináša ovocie, odrezáva, a každú, ktorá ovocie prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia " (J 15, 1-2). Podobne ako ratolesti čerpajú svoju silu z vínneho kmeňa, tak žijeme zo spojenia s Kristom. Každý z nás, kto je napojený na Krista, prináša veľa ovocia.