- Sam 16,1b.6-7.10-13a, Ef 5,8-14, Jan 9,1-41
Uvedenie do bohoslužby:
Pôstna doba je pre kresťana viac než zápas s maškrtnosťou, či prejedaním sa. Je to zápas o slobodu. Nechceme otročiť vášňam tela, ani sebeckému duchu.
Víťaziť v tom zápase, hoc i máličko, to je vždy radosť. Pôst nás teda môže viesť k duchovnej radosti. To si pripomíname túto nedeľu. Preto je omšové rúcho ružovej farby.
Uvedenie do čítaní:
- Sam 16,1b.6-7.10-13a
Teraz budeme počúvať jednu z prvých zmienok Písma svätého o Betleheme. Odtiaľ bol vybraný Dávid za kráľa nad Izraelom a z jeho potomstva sa potom narodil i večný kráľ - Kristus. Podobne bol každý z nás pri krste vybraný za dieťa Božie. Počúvajte tiež, podľa čoho súdi Boh.
- Ef 5,8-14
Teraz nás svätý Pavol chce povzbudiť, aby sme neboli v tme hriechu, ale kráčali vo svetle, ktoré sme dostali pri krste.
- Jan 9,1-41
Budeme počúvať dlhé a podnetné rozprávanie, ako Pán Ježiš dáva slepým svetlo viery; zatiaľ ti, čo majú oči zdravé, sa správajú ako slepí.
CESTY KU SVETLU
Ak je niečo dôležite a veľmi sa o to staráme, ľudová múdrosť na to povie: Chráni si to ako oko v hlave. Trefné prirovnanie, lebo zo všetkých zmyslov si najviac vážime zrak.
Asi aj preto zo všetkých uzdravení, ktoré robil Pán Ježiš najviac zapôsobilo vyliečenie slepých.
Evanjelista toto uzdravenie popisuje nie ako senzáciu, ale viac z pohľadu riešenia ľudských otázok.
Čo aj nás mohlo zaujať na tom príbehu?
Iste otázka: Jeho učeníci sa ho spýtali: „Rabbi, kto zhrešil – on, alebo jeho rodičia –, že sa narodil slepý?“
Tu kladú učeníci otázku po príčine a zmysle utrpenia, otázku tak starú, ako staré je mysliace ľudstvo.
Učeníci na to majú zrejme rovnako jednoduchý názor, ako farizeji: Každý človek dostáva to, čo si zaslúži - utrpenie je teda trest za hriech.
Pán Ježiš toto riešenie odmieta. Ježiš odpovedal: „Nezhrešil ani on ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom zjaviť Božie skutky.“ On sa nepýta po príčine utrpenia, on sa pýta po jeho zmysle: čo sa z neho dá získať k dobru, ako proti nemu účinne bojovať.
Toto je veľká životná múdrosť, ktorú môžeme i my vyťažiť z dnešného evanjelia. Poznanie, že zlo vo svete sa nedá vysvetliť, ale dá sa proti nemu bojovať.
Nelámme si preto ani my hlavu zbytočným mudrovaním, pýtaním prečo práve ja musím toto trpieť, prečo práve mne sa toto stalo, prečo je na svete toľko zla? Odpoveď nenájdeš. Lám si preto radšej hlavu otázkou, ako proti zlu bojovať, ako brániť seba i iných. A to je, v tomto čase pandémie, veľmi aktuálna otázka.
V roku 2014 sme prežívali mariánsky rok, a po deväťmesačnej prípravnej novéne sme, 15. septembra 2014 v šaštínskej Bazilike Sedembolestnej Panny Márie Slovensko zverili pod ochranu Sedembolestnej Panny Márie. A vidíme, aké to bolo prozreteľnostné.
Po schválení zákona o eutanázii detí bez obmedzenia veku v Belgicku sa objavili články titulované: „Herodes sa presťahoval do Belgicka", „Herodes býva v Belgicku...“ lebo práve tam veľkou väčšinou hlasov schválili návrh zákona o eutanázii detí (hlasovalo 86 za, 44 proti, 12 sa zdržali, z parlamentného balkóna sa predtým ozývalo vrahovia). Cela kauza pohla Belgickú cirkev povstať z letargie a vstúpiť znova a jednoznačne ostro do verejnej diskusie. Bruselský arcibiskup André Leonard to nazval hororom a burcoval ľudí všetkých bez rozdielu na deň modlitieb a pôstu, lebo nikdy nie je neskoro! Volal ľudí všetkých vierovyznaní vysvetľujúc, že eutanázia presahuje jednotlivé vierovyznania a je hrozbou pre celú spoločnosť, pre samotný život a ľudskú slobodu. Arcibiskup bol dojatý nevšedným pohľadom na nezvyklo preplnenú Baziliku Najsvätejšieho srdca s najmenej 1300 osobami pripravenými modliť sa. Kostoly za zaplnili v Lovani, Na mure, Wavre, či Lige ako už dávno nie. Modliacich sa bolo viac ako na vianočných polnočných omšiach. Kostoly zaplnili nielen katolíci, ale všetci ľudia dobrej vôle zhrození perspektívou pohľadu na usmrcované deti.
Vidíte, proti zlu je možne a treba stále bojovať. Lenže deti sa usmrcujú aj duchovne. Napríklad: Podobné ako sv. Rodina zažívajú desaťtisíce Sloveniek a Slovákov, ktorí musia odísť do cudziny za prácou, lebo doma, na Slovensku, pre nich niet práce. Odchádzajú, aby zabezpečili svoje rodiny. Nejde o ľudí slobodne rozhodnutých žiť a pracovať v zahraničí, ale ľudí napriek túžbe zostať doma pri svojich rodinách nútených predsa odísť. Do Prahy, do Londýna, do Dublinu, do Viedne, do desiatok iných miest. Za prácou, aby bolo z čoho splácať hypotéku, auto, účty, školy, všetko. Všetci títo muži a všetky tieto ženy doma chýbajú: deťom, manželom, manželkám. Návrat po dvoch-troch týždňoch ťažko nahradí stálu prítomnosť , hrozí odcudzenie. Ostane pocit, že normálne je, keď otec či mama nie je doma. Svätý Jozef kedysi útekom do Egypta svoju rodinu zachránil, ako však končia naše rodiny, ktorých otcovia (matky) odchádzajú do cudziny za prácou. Koľko z nich sa rozvádza? Koľko z nich sa odcudzí? Koľko detí doplatí na dlhodobú absenciu rodiča a výchovu získa na ulici? Výsledky potom vidieť v škole, pri zlom prospechu, delikvencii, inej kriminalite, v pokazených vzťahoch.
Evanjelium poukazuje ešte na druhú tajomná záležitosť človeka:
Tajomstvo viery a nevery, duchovnej slepoty. Prečo jeden uverí v Boha, druhý neuverí, jeden chápe, druhý nechápe, jeden je vidiaci, druhý slepý? Telesne slepému Ježiš vracia zrak. Ide tu však o viac, než len o telesné videnie - farizeji majú oči dobré. A predsa nie farizeji, ale ten slepý vidí Ježiša. Hlbšie, než len očami: Uveril, že je to Boží prorok - Mesiáš. Slepý sa dal priviesť k svetlu viery a drží sa jej s prostou a priamočiarou logikou, ktorá obracia chytráčenie neveriacich navnivoč.
Farizeji, tí čo majú oči v poriadku, sa v tom príbehu javia ako nevidiaci, zaslepení. Je to hotová komédie, čo tu predvádzajú, aby sa dostali z nutnosti uveriť v Ježiša. Konajú podľa pravidla: Nechceme, aby to bola pravda, preto to nie je pravda. Taká je logika nevery, vtedy aj dnes. Kdečo vytiahnu na pomoc: zosmiešňovanie, osobné urážky, ponižovanie veriaceho, vyhrážanie a zastrašovanie. Keď ani to nepomôže, nastúpi teror: „Vyhnali ho von.“ A ako sa farizeji obrnili svojimi vedomosťami! Všimli ste si, ako ich stály refrén znie: my vieme, že..., je nám známe, že..., je dokázané, že... Tu možno vidieť, aká choroba ich duchovnú slepotu zaviňuje: Samoľúba pýcha, chorobná vševedúcnosť.
Aký záver z toho všetkého plyne pre nás? Učme sa poznať medze svojho poznania, buďme skromní. Majme na očiach nielen čo poznáme, ale i čo nepoznáme.
Ján podrobne popisuje uzdravenie slepého od narodenia, nielen pre jeho atraktívnosť. Evanjelista zdôrazňuje potrebu vidieť aj duchovne a preto nepopisuje zázrak bulvárne. Chce nás priviesť k osobnej odpovedi na túto udalosť. Najlepšou odpoveďou by nepochybne bola odpoveď slepca z príbehu: „Pane, ja ti verím.“ Ak sa dostaneme aj my k takej odpovedi, potom evanjelista dosiahol to, čo dosiahnuť chcel.
Svätý Augustín už vo 4. storočí vedel a hovoril, že potoky Božej milosti netečú do kopcov ľudskej pýchy, ale stekajú do údolí ľudskej pokory. Učme sa poznať mieru ľudské slepoty od narodenia, aby sme tužili po Ježišovom svetle a hľadali ho. S vierou v Ježiša, vo svetle jeho učení, budeme môcť i v dnešnom svete dobre ľudsky žít a dobre ľudsky umrieť.
Pred vyznaním viery poďakujme za dvojitý rad; dar zraku telesného i duchovného.