Uvedenie do bohoslužby:
Tento sviatok sa slávil už v 5. storočí v Jeruzaleme. V 7. storočí ho začali sláviť aj v Západnej cirkvi. Na Východe sa nazýva Hypapanthe — Stretnutie. Od roku 1960 sa slávi ako sviatok Pána. Je to na 40. deň po Vianociach a uzatvára rad vianočných sviatkov (porovnaj Lk 2,22).
Uvedenie do čítaní:
- Mal 3, 1-4
Prorok predstavuje príchod Mesiáša do chrámu veľkolepo. Účastníci ho podľa neho budú vítať s bázňou. Realita dnešného sviatku je iná. Podstata – obeta je tu zjavná a páči sa Bohu, ako to napísal prorok.
- Hebr 2, 14-18
Ježiš sa nám stal podobným, podrobil sa aj starozákonným predpisom. Chcel sa stotožniť s človekom. Urobil všetko pre to, aby nám pomohol v našich životných skúškach a slabostiach.
- Lk 2, 22-40
Príchod Ježiša do chrámu – jeho predstavenie Nebeskému otcovi sa odohralo v tichosti a nie veľkolepo. O to viac vyniká stretnutie s ním u tých, ktorí žijú v tichosti a sväto s Bohom. O to hlbšie tiež vyznieva Máriina obeta a hlboké, vnútorne prežívanie účastníkov tohto stretnutia.
PÁN PRED PÁNOM
Z bohatstva dnešnej liturgie vyberieme si myšlienku «Pán pred Pánom» v troch zastaveniach:
- Predstavenie;
- Veľkosť Matky;
- Kristus pre nás!
- Predstavenie
Priniesli ho do chrámu, aby ho predstavili. Koho, komu?
Jozef a Mária Syna Božieho! To Dieťa, okolo ktorého narodenia zažili toľko útrap, ale ktoré im prinieslo «Radosť a Pokoj!» Vlastnili už dôkazy Boha, lebo iba Boh je Pôvodcom pokoja. Napriek tomu nenárokovali si dišpenz spod zákona. Prvorodeného šli predstaviť, ako to žiadal zákon.
Pána šli predstaviť Pánovi — Jeho Otcovi! To je krásne.
Otec mal aj úradne vidieť Syna — v chráme!
Pane, my začíname uhýbať úradným predstaveniam, sviatostným úkonom a žehnaniam (krst, sobáš...). Vyhovárame sa akoby s vierou: «Si všadeprítomný! Načo sa zjavovať?»
Pane, to nehovorí z nás viera, ale strach, malichernosť, úzkoprsosť. Bojíme sa, že by na nás ukázali prstom: «To je tmár! Ešte verí kňazom!»
- Veľkosť Matky Božej
Toto je sviatok veľkodušnosti panenskej Matky. Vedela od anjela najpravdivejšie: «On bude veľký... Syn Najvyššieho... Jeho kráľovstvo nebude mať konca...» Poznala však i Písmo a prorokov: «Na jeho chrbte budú orať hriešnici... bude sluhom... červom...»
Poznala, a predsa obetovala!
V Synovi obetovala seba. Od Zvestovania žila, dýchala iba pre neho. Teraz ho ide predstaviť Pánovi, aby vyriekla svoje «Suscipe... Prijmi, ó Pane... Svätý Otče... Tu je Baránok Boží, ktorého som priniesla na svet... Tu je Hostia čistá...» Aby...
«Aby moju dušu prenikol meč!»
- Kristus pre nás
Simeon dokončil svoj chválospev; Syn Márie Panny bude pre nás, pre celý svet:
- Spásou.
- Svetlom.
- Pádom a povstaním pre mnohých.
- Znamením, ktorému budú odporovať.
Dám si otázku:
Čím je Kristus pre mňa? Žijem z Krista, pre Krista, alebo proti nemu? Izaiáš dávno pred jeho príchodom povedal: «Hľa, ja položím na Sione kameň úrazu a skalu pohoršenia, kto však v neho uverí, nebude zahanbený!»
Dejiny Sodomy a Gomory, dejiny Židov majú čo povedať. Kto mal možnosť poznať Krista, s kým sa Kristus krstom a vierou spojil, ale on ho neprijal, ten obíde tak, ako obišli títo! Kristus bude pre nich kameň, na ktorý narazili a smrteľne havarovali.
Kto však tento kameň objavil, zastavil sa pri ňom a vzal si ho za základný kameň života, toho Kristus postaví vysoko vo svojom kráľovstve. Toho predstaví svojmu Otcovi: «Hľa, budoval na mne!»
My máme svetlo od krstu, ale keď zatvoríme okenice, ostávame vo tmách.
Pán pred Pánom je:
- Kristus vo mne: Jeho chce vidieť úradne vo mne ako v autentickom kresťanovi v Cirkvi.
- Kristus v blížnych: tam ho mám objaviť a predstaviť Otcovi: «Prijmi, Svätý Otče... hľa, moje oči ho poznali, videli... nesiem ti ho a predstavujem v tejto a onej duši...!»
- Kristus v náručí Márie; jeho mám pozdvihnúť cez jej nepoškvrnenú lásku na zmier sveta.
KVET
Pokúsim sa pridružiť blízučko k Panenskej Matke a s ňou obetovať na paténe to, čo mi je teraz, dnes, najdrahšie. Svätá Matka položí tento kvet do vázy pred svojho Syna.
Miriam Liptovská, Celý rok so svätými