Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Uvedenie do bohoslužby:

Máme slávnosť Kristovho Tela a Krvi. Dnes si viac ako inokedy pripomíname, že Kristus je tu prítomný, aby prijímal návštevy, aby učil, uzdravoval chorú myseľ i telo, aby uzdravoval tých, ktorí sa prídu „chytiť jeho rúcha“.

Dnešný deň je teplomerom našej viery a lásky. Keď sa apoštoli ocitli v prítomnosti Krista prameneného na hore, boli uchvátení. I dnes sú takí, ktorým sa nechce odtiaľto, ako apoštolom. Ale dnes sú tu i takí, ktorí sa za päť minút nemajú čo modliť, nezažili Pramenenie.

Pýtajme sa: Mal som túžbu prísť sám? Ako využívam návštevu tu u Ježiša? Snažím sa myslieť na Ježiša? Riešim svoje problémy s nim? 

Uvedenie do bohoslužby: 

  1. Ex 24,3-8

Ľudstvo sa od svojho počiatku usilovalo uzmierovať Boha a prinášať mu nejaké dary. Mojžiš nariadil obete v duchu vtedajšej doby. Obetu dáva do formy zmluvy a už vtedy požaduje, aby obetujúci plnili záväzky voči Bohu. 

  1. Žid 9,11-15

Druhé čítanie hovorí o tom, že Ježiš je oltárom, kňazom i obetou. Popisuje, že obety Novej zmluvy sú už v Duchu Svätom a prinášajú iné ovocie. 

  1. Mk 14,12-16.22-26

Teraz sa započúvame do popisu Poslednej večery, ktorú slávil Ježiš s apoštolmi a pri ktorej ustanovil obetu novej zmluvy medzi Bohom a človekom, medzi Stvoriteľom a stvorením. Marek, ktorý popisuje túto udalosť nebol jej priamym svedkom. Je to však dôležite svedectvo o tom, že Poslednú večeru slávila už prvá generácia nasledovníkov Ježiša – Prvotná Cirkev. Z jej praxe čerpá sv. Marek. 

V dotyku s Kristom 

Jeden z najvýznamnejších obrazov veľkého renesančného umelca Rafaela, veľká freska nachádzajúca sa vo Vatikáne má názov: Triumf Cirkvi, alebo Dišputa o Najsvätejšej Trojici. Azda ste už aj vy videli ten obraz v origináli alebo na rôznych reprodukciách. Je horizontálne rozdelený na dve časti. V hornej časti obrazu je znázornená Najsvätejšia trojica, anjeli a velikáni zo Starého a Nového zákona. Teda oslávená Cirkev. V dolnej časti je v strede oltár s Eucharistiou, okolo ktorej sa z jednej a druhej strany radia cirkevní učitelia, biskupi, pápeži, rehoľníci, filozofi, dokonca aj Platón a Aristoteles, všetci, ktorí písmom i slovom kliesnili cestu Kristovi, jeho mystickému telu: Cirkvi.

 Ústrednou osobnosťou je v hornej časti obrazu oslávený zmŕtvychvstalý Kristus s Pannou Máriou a Jánom Krstiteľom, a v dolnej časti tiež Kristus v Najsvätejšej Oltárnej Sviatosti.

Nevieme, kto dal Rafaelovi myšlienku, aby ten obraz vytvoril v takej kompozícii. Možno pápež Július II. alebo niekto z kardinálov, veľkých mecenášov renesančného umenia. Ale hlavná myšlienka je vynikajúco vyjadrená. V strede života Cirkvi sa nachádza Kristus v Eucharistii. On posilňuje a chráni, sýti a udržiava aj jednotlivcov a spoločenstvo Kristových nasledovníkov.

Keď v Cirkvi prekvitá kult Eucharistie, keď veriaci pravidelne pristupujú k Pánovmu stolu, Cirkev je plná sily, expanzívna, rastie a napreduje aj napriek nepriaznivým vonkajším okolnostiam. Prvé Palestínske cirkevné spoločenstvá, Cirkev rímskych katakomb žili z „lámania chleba“. Slávne cirkevné rády: benediktíni, františkáni, dominikáni, Jezuiti, liečili rany Kristovho mystického tela Chlebom života – Eucharistiou. Pius X. ako liek proti moderným bludom odporúčal Eucharistiu, vyzýval deti aj dospelých, aby čím častejšie pristupovali k sv. prijímaniu.

 Veľké odpady, bludy a herézy, majú svoju prvotnú príčinu v slabom kontakte s eucharistiou. Počínajúc od zachmúrených gnostikov prvých storočí, cez rôznych heretikov a schizmatikov, po janzenistov a modernistov, všetci sa obracajú chrbtom k eucharistii a hovoria so saducejmi, racionalistami Ježišových čias: Tvrdá je to reč, - kto môže jesť jeho telo a piť jeho krv? A opúšťajú eucharistiu a s tým aj prameň sily, žriedlo náboženského života, sú odrezaní od stromu života podľa Kristových slov: Kto nebude jesť moje telo a piť moju krv, nebude mať v sebe života.

 Podľa gréckej mytológie Herkules zvíťazil nad Anteom, synom matky zeme, tak že ho zdvihol zo zeme, lebo Anteus by sa po každom dotyku so zemou naplnil novou silou. Tak aj nás náš pekelný nepriateľ chce oddeliť od prameňa našej sily, eucharistie, aby nás oslabil a premohol.

Naša životná cesta, cesta Cirkvi počas dejín, je cesta vyvoleného národa do prisľúbenej zeme – neba.

V Starom zákone vyvolený národ niesol so sebou na svojej ceste archu zmluvy s kamennými doskami z hory Sinaj. Novozákonný Boží ľud nesie so sebou svoju zmluvnú archu, tabernákulum, svätostánok, nie s tvrdými kamennými doskami, ale so Spasiteľovým srdcom v Eucharistii, ktoré nám ponúkol pri poslednej večeri: Vezmite a jedzte, toto je moje telo, toto je moja krv. Prichádzajme k nemu a poďme za ním a s ním cestou celého svojho života!

Turkov, 31.5.2018