Sk 2, 14. 22-33, Mt 28,8-15

Denne sa lúčime a stretávame.

Snáď všetci ste zažili nenávratnú rozlúčku s najbližšími. Rozchod. Mnohí aj veľmi bolestnú, definitívny odchod z tohto sveta v prípade smrti. Nasledovalo bolestné vybavovanie, organizovanie pohrebu, karu...

Viete pochopiť Máriu a ženy z blízkosti Ježiša, apoštolov... Najmä prvé dní po pohrebe, keď opadne zhon, viac si uvedomujeme stratu milovaného. Vtedy zvykneme chodiť vyplakať sa na hrob.

Preto ženy v nedeľu hneď skoro ráno bežali k hrobu. Prečo až v nedeľu? Sobota bola pre nich veľkým sviatkom a ich tvrdé predpisy nedovoľovali ísť k hrobu.

Pre nich to bolo veľmi bolestné. Navyše preto, že Ježiš nezomrel prirodzenou smrťou. Bolo to potupné - pred celým mestom. Zachytávali a možno si i sami dávali otázky: Bol Mesiáš? Možno počuli: Podvodník to bol! Pýtali sa: Oplatilo sa mu veriť? Zaznieva to aj v dnešnom evanjeliu (podvod, podplatenie strážcov). Predstavte si návrat apoštolov do rodísk. Počuli by – naleteli nejakému rabimu z Nazareta.

Preto nečudo, že ženy rýchlo vyšli z hrobu a so strachom i s veľkou radosťou bežali to oznámiť jeho učeníkom.

Apoštoli boli doma, presnejšie spolu sa skrývali. Neradi išli k hrobu a každopádne nechceli naletieť na „ženskú fantáziu“. Len pomaly prichádzali k viere. Dávali si dohromady rôzne správy a väčšinou neverili.

Evanjelisti túto zvesť ponúkajú aj nám. Biblickým autorom (ako aj vtedajším historikom) nejde o to, aby podali presné, chronologicky prísne zoradené udalosti, ale aby podali zvesť o Božom pôsobení, ktoré sa vymyká našim schémam. A zvlášť evanjelistom záleží na tom, aby sa každý z ich poslucháčov (čitateľov) stretol so živým Kristom. Rôznorodosť podaní vychádza v ústrety rôznorodosti adresátov, takže každý dostáva príležitosť.

V akej situácii sme my? Nemôžeme prehliadnuť túto otázku. Považujeme sa za veriacich, chodili sme na obrady, prišli sme i dnes. Tým dávame svedectvo okoliu a aj im musíme odpovedať prečo to robíme.

Pán vikár Banskobystrickej diecézy mi poslal pozdrav, kde píše: Pán Ježiš odvalil kameň z hrobu. Otvor sa mu, aby bolo počuť ten hukot odvalených kameňov.

Odpísal som mu, že ja som nič nepočul. Tiež si kladieme otázky a hovoríme si: „Kto nám odvalí kameň...?“ - podobne ako tieto ženy. Radi by sme počuli ten hukot, otvorený hrob, mali istotu.

Čo by sme mali odvaliť? Myslím, že by sa našlo dosť toho. Dosť sa teraz hovorí o korupcii. Videli sme ju aj v dnešnom evanjeliu. Veľknazi sa zišli so staršími, poradili sa a dali vojakom veľa peňazí so slovami: „Tak vravte: ‚V noci prišli jeho učeníci a kým sme my spali, oni ho ukradli.‘ A keby sa to dopočul vladár, my ho uchlácholíme a postaráme sa, aby sa vám nič nestalo.“ Robia všetko možne, len aby nemuseli uveriť. Aj toto je jedna z veci, ktorú by sme mali odvaliť. Nezostávať za každú cenu na mylnej ceste. Priznať si omyl a vrátiť sa.

Povieme: My musíme žiť. Starať sa o prácu, zdravie, deti, vôbec život... To nemusí byť na prekážku. Často hľadáme Ježiša Nazaretského, ktorý bol ukrižovaný, ale – prekvapivo – nenachádzame ho, lebo vstal z mŕtvych. Hľadajme Zmŕtvychvstalého!

Čoho jediného sa treba vyvarovať je neúprimnosť vo vzťahu k nemu. Nepodvádzajme sa.

V evanjeliu sa objavili podvodníci: Veľkňazi a židovská veľrada – politici! Boli tam aj obete - vojaci. Dali sa zmanipulovať. Neboli naučení konať za seba. Vždy ich niekto dirigoval, velil im.

Prví – podvodníci chcú utrhnúť si čím viac zo života aj za cenu podvodu.

Druhí – neuvažujúci a nesamostatní nenechajú sa zmanipulovať.

Potreba byť otvorený! Na internáte boli spolu dve študentky výše pol roka. Jednej vypadne ruženec. Červená sa. Druhá zvolá: Pátričky. Pozná to. Sama ho má. Toľko sú spolu, skrývali sa jedna pred druhou, nijako nesvedčili o Ježišovi.

V našej farnosti sa hanbí ísť siedmak na sv. omšu. Ostatní sa mu smejú. Pritom všetci chodia, chodili na náboženstvo.

Ako môžeme takto uveriť v zmŕtvychvstanie. „Hukot odvalených skál“, prázdny hrob zažijeme ak budeme svedčiť. 1. čítanie: Dovoľte mi smelo povedať...

Pred dvoma týždňami som išiel po obede z kostola. Dobehol som sympatickú rómsku rodinku. Pozdravil som ich, „prehodil pár slov“ a malej dcéruške, 4-5 ročnej, som zamával. Odpovedala mi s úsmevom a „dupala“ za mnou. Keď som sa kúsok vzdialil, matka niečo povedala manželovi. Asi, že som farár, lebo on nahlas zavolal: Pravda vás vyslobodí. A začali všetci traja spievať: Ježiš žije. Zapájala sa aj maličká dcérka. Dedukoval som, že práve išli zo stretnutia zo sekty Milosť. Vydávali svedectvo. Nehanbili sa a učili to aj dcérku.

Turzovka, 2.4.2018