Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Uvedenie do bohoslužby:

Hovoríme: Idem do kostola, alebo: Idem sa svätú omšu. Správnejšie by sme mali hovoriť: Prijal som pozvanie do sviatočného spoločenstva od Nebeského otca. Idem sa mu poďakovať, idem poprosiť. Taký postoj vytvára spoločenstvo s Bohom a je nenahraditeľné.

Zrieknime sa v pokore všetkého zla, aby sme prehĺbili náš vzťah s Nebeským otcom. 

Uvedenie do čítaní:

  1. Hab 1, 2 - 3; 2, 2 - 4

Starozákonný prorok horekuje nad neporiadkami vo svete. To robíme aj my. Je otázne či okrem sťažovanie sa, máme s prorokom aj spoločnú pevnú dôveru, že spravodlivý bude žiť zo svojej viery.

  1. 2 Tim 1, 6 - 8 . 13 - 14

Štyri nedele za sebou si teraz budeme čítať list sv. Pavla Timotejovi. Dáva nám nahliadnuť do situácie kresťanov na konci prvého storočia: Už vtedy poznali únavu životom. Každá veta ako by bola napísaná pre nás.

  1. Lk 17, 5 - 10

Nielen kresťania Pavlovej doby trpeli nedôverou. V evanjelia počujeme prekvapujúcu prosbu apoštolov, ktorí prosia o väčšiu vieru. Tú potrebujeme aj my!

 

VIERA A NEUŽITOČNOSŤ 

Na pravidelnom stredajšom Lectio Divina všetci účastníci rozdelili dnešný úryvok evanjelia na dve časti: Problém viery a problém neužitočnosti.

Mne to možno preto, že som viac „syntetik“ ako analytik, vyšlo ako jeden celok. V takom zmysle vám predkladám aj zamyslenie nad dnešným Božím slovom. A tak sa mi zdá, že to vyjadril aj evanjelista. Na prosbu apoštolov o vieru, hneď cituje Ježišove slova: Kto z vás, čo máte sluhu, ktorý orie alebo pasie, povie mu, keď sa vráti z poľa: ‚Hneď si poď sadnúť k stolu‘? – Teda hovorí o neužitočnosti.

Poďme postupne:

Môže nás prekvapiť, že apoštolovia prosia, vlastne povedali: „Daj nám väčšiu vieru!“

Ako to mysleli? Vieru v koho? Nemali problém viery v Boha. Od malička boli vedení vo viere v Jahveho – teda Boha. Sedemkrát do dňa sa k nemu modlili. Ani si neviem predstaviť, ako bol Boh spätý z ich životom!

Asi tu pôjde o niečo iné. Napovie nám viac situácia pred touto ich „prosbou“.

Matúš (17,20) popisuje, že im Ježiš hovoril o viere vtedy, keď nemohli vyhnať zlého ducha.

Evanjelista Marek (11,22) dáva Ježišovi do úst tieto slova potom, keď boli apoštoli prekvapení po „prekliati“ figovníka.

Po akej situácii hovoria apoštoli Ježišovi, aby im dal väčšiu vieru u Lukáša? Bolo to potom, ako od nich žiadal, aby vedeli stále odpúšťať.

Z toho vyplýva, že tu nejde o vieru v zmysle dnešného nášho chápania, ale skôr o dôveru v Boha. Vieru nepotrebovali k tomu, aby verili, že Boh je, ale k tomu, aby dokázali podľa viery žiť. Potrebovali teda väčšiu dôveru, či väčšiu pomoc od Boha, by vedeli vieru – v našom zmysle slova – uskutočňovať vo svojom živote.

Tu vidíme rozdiel v chápaní viery u apoštolov a u nás.

My potrebujeme väčšiu vieru po stránke „teoretickej“ – aby sme sa dopracovali k poznaniu, že Boh je. Domnievam sa, že tu až taký veľký problém nemáme. Trochu uvažujúci človek nepochybuje o existencii Boha. Skôr tu vidím problém, ktorý sa prezentuje v súvislosti s „puberťákmi“, či teenagermi. U nich nie je problém viery v rozume, ale v morálke. Môžeme to rozšíriť na nás všetkých. Nie je problém veriť v existenciu Boha, ale je problém podľa neho žiť. A tu sme už v podobnom probléme ako mali apoštoli.

Nepočúvate to vo svojom okolí?

Ja verím v Boha, ale k tomu nepotrebujem kostol. Ja sa pomodlím aj v prírode, pri kaplnke.

Ja k viere nepotrebujem Cirkev, lebo tí pápeži, biskupi, kňazi, tí čo chodia do kostola sú...

Práve oni by potrebovali povedať: „Daj nám väčšiu vieru!“ Oni to nepovedia ako apoštoli, ktorí boli úprimní. Dnešný človek si radšej vytvára vo svoje pýche svoju vieru, aby nemusel meniť svoj život.

Skúsme sa podobať v úprimnosti apoštolom a rásť vo viere, prosiť o ňu.

Apoštoli potrebovali vieru, aby aj oni mohli vyháňať zlo. Potrebujeme to aj my, aby sme vedeli odolať zlu a pomôcť iným – aspoň príkladom - v prekonávaní zla.

Apoštoli potrebovali vieru, aby vedeli prijať Ježiša, aj keď išiel na kríž – vtedy „preklial“ figovník. Potrebujeme to aj my.

Apoštoli potrebovali vieru, aby vedeli odpúšťať. Potrebujeme to aj my.

Čo nám môže pomôcť v raste vo viere – teda v živote podľa viery?

Postoj, ktorý nám odporúča Ježiš. Keď niečo urobíme podľa viery, pripomenúť si tieto slova: Keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: ‚Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.‘“

Prečo je to dôležité? Nevedie to k pýche a vystatovaniu sa nad iných.

Priblížme si to takto:

Viem, že už niet pánov a sluhov. Ale to je len zdanie, lebo sa ináč volajú. Predstavte si, žeby ste dostali tu česť a boli tajomníkom pána prezidenta. Myslíte si, keby ste všetko urobili, žeby vám pán prezident povedal: ‚Hneď si poď sadnúť k stolu‘ a obsluhoval by vás. Ani by ste to nečakali a keby ste si vážili prezidenta, radi by ste mu slúžili – povedzme to dnešným slovom - pomáhali.

A nie je česť slúžiť Bohu? A nie je to vlastne dobré pre nás?! Takže nech nám ani nenápadne hovoriť, ja som už bol v kostole, ja sa modlím, ja som...

Komu tým slúžime? Nie náhodou sebe? Toto je treba si uvedomiť a potom budeme veriť v Boha. Nie iba teoreticky – veriť v jeho existenciu, ale veriť v zmysle dôverovať, žiť podľa viery, lebo ako sme to počuli u proroka Habakuka? Spravodlivý bude žiť zo svojej viery.

Turkov, Dlhá, Turzovka, 2.10.2016