Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Zdá sa, že vedľa nedele ako pravidelného dňa pamiatky na zmŕtvychvstanie Krista, existovala už veľmi skoro aj výročná pamiatka Paschy.

Potvrdzuje to už sv. Pavol v Prvom liste Korinťanom a aj tzv. spor o Veľkú noc z druhého storočia. (Išlo v ňom o stanovenie dátumu Veľkej noci, pretože kresťania Malej Ázie a Sýrie slávili Veľkú noc podľa židovského zvyku striktne v deň 14. nisana – podľa židovského kalendára deň prvého jarného splnu – nezávisle na tom, na aký deň padol, zatiaľ čo Rím a ostatné miestne cirkevné spoločenstvá dávali prednosť nedeli po 14. nisane.) Problém vyriešil až koncil v Nicei v r. 325, keď stanovil za záväzný dátum nedeľu po prvom jarnom splne mesiaca, ako je to aj doteraz.

Už pri tomto spore sa ukázalo, že prvotná Cirkev slávila sviatok Paschy v celej plnosti jeho významu v jednom dni, resp. jedinej veľkonočnej noci, pričom už vo 4. stor. sa vytvorilo Najsvätejšie trojdnie ukrižovaného, pochovaného a vzkrieseného Pána, ktoré sa po 1600 rokoch vývoja a následnej reformy v r. 1951 znova slávi vo svojej pôvodnej forme tak, ako to poznáme dnes.

Zelený štvrtok - Missa chrismatis a večerná slávnosť na Pamiatku Pánovej večere

            Názov tohto dňa – Zelený štvrtok – je v slovenčine odvodený z nemeckého názvu Gründonnerstag, ktorý je tradične spájaný so zelenou farbou, ale pravdepodobne vznikol zo stredohornonemeckého slovesa grienen či greinen (oba znamenajú „plakať“), čo je spojené s opätovným prijímaním kajúcich verejných hriešnikov, ktorí boli na Popolcovú stredu vylúčení zo spoločenstva Cirkvi.

            Spravidla v tento deň slávia biskupi na celom svete tzv. omšu svätenia olejov, pri ktorej sa stretávajú so všetkými svojimi kňazmi a pri ktorej sa požehnávajú oleje katechumenov a chorých a svätí sa krizma. Kňazi pri tejto omši obnovujú svoje kňazské sľuby. Táto omša sa pokladá za jeden z hlavných prejavov plnosti kňazstva biskupa a za znamenie úzkej jednoty kňazov s biskupom. (Aj náš o. biskup Rudolf slávi túto svätú omšu vždy v tento deň o 9. 00 hod. v Banskej Bystrici.)

            Liturgiu večernej svätej omše v tento deň určuje predovšetkým spomienka na Ježišovu poslednú večeru a pri nej ustanovenú Eucharistiu, ale aj pri nej konaný obrad umývania nôh, symbol Ježišovej služobnej lásky, preto sa na tejto svätej omši má zúčastniť celá kresťanská obec.

            Je to teda slávnosť Eucharistie v jej najplnšom význame.
Otec biskup Rudolf dáva preto dovolenie kňazom rozdávať pri tejto omši (a na Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi) Eucharistiu pod obidvoma spôsobmi.              

            Pred večernou svätou omšou sa odnesie svätená voda zo sväteničiek a všetka výzdoba kostola, aby sa zvýraznila jednoduchosť zariadenia hornej siene, v ktorej Pán slávil Poslednú večeru.

V tejto svätej omši počas Glórie zvonia zvony, aby sa potom odmlčali až do veľkonočnej noci. Tento zvyk siaha najmenej do karolínskej doby. Už Amalar z Mét (+okolo 850) v ňom vidí výraz pokory a napodobnenie Kristovho poníženia.

Podobne ako u zvonov, dochádza aj k zmĺknutiu organu, pričom motívy sú rovnaké ako u zvonov. 

Niekde sa namiesto zvonov používajú počas Trojdnia drevené zvukové nástroje – klepáče a rapkáče (lat. crepitacula a tabulæ), ktoré tiež naznačujú pokorné poníženie Pána. Niekedy sa hovorilo aj o tzv. „pôste uší“, podobne ako pri zahaľovaní krížov a obrazov o „pôste očí“.

Prvé čítanie tejto omše hovorí o zabití a jedení veľkonočného baránka v Izraeli, responzóriový žalm je ďakovaním za záchranu Izraelitov a druhé čítanie podáva správu o ustanovení Eucharistie podľa slov apoštola Pavla. Perikopa z Jánovho evanjelia vykresľuje Ježiša ako služobníka lásky, ktorý dáva učeníkom vzor služby a nové prikázanie lásky.

Už vo 4. stor. sa na Západe (s výnimkou Ríma) stretávame s umývaním nôh v rámci krstného obradu, ktorý so šírením rímskej liturgie postupne zanikol a udržal sa len v kláštoroch, ale 17. koncil v Tolede ho nariadil pre celé Španielsko a Gáliu. V Ríme je prvýkrát dosvedčený v 12. storočí. Význam obradu je jednoduchý – kňaz napodobňuje Krista, ktorý svojim učeníkom na znak pokory a lásky umýva pred Poslednou večerou nohy.

Po záverečnej modlitbe svätej omše sa – podľa starodávneho zvyku, kedy sa po každej omši, keď ešte nebolo bohostánkov, odnášala Sviatosť do sakristie – prenášajú v slávnostnom sprievode do niektorého z bohostánkov v bočných oltároch vopred konsekrované (premenené) dary pre liturgiu Veľkého piatku a obnažuje sa oltár. Veľmi sa odporúča zotrvať po svätej omši na adorácii. Tento zvyk má hlbokú históriu; siaha až do druhého storočia, kde bol spojený s pôstom.

Veľký piatok -Pamiatka umučenia Pána

 Veľký piatok je ako deň Kristovej smrti odjakživa dňom smútku a pôstu. Už v najstaršej dobe sa totiž Ježišove slová o tom, že učeníci sa budú postiť, keď im bude ženích vzatý, sťahovali práve na deň Veľkého piatku. Najstaršie svedectvá o tom siahajú až do druhého storočia.

Jednalo sa o úplný pôst, pri ktorom sa nemohlo požiť ani trocha jedla a pitia. Kresťania trávili 40 hodín, niekde dokonca 2 celé dni, bez jedla a pitia. Výnimka platila pre tehotné ženy a chorých. S ohľadom na túto starodávnu tradíciu Cirkev aj dnes považuje tento deň za deň prísneho pôstu. (Platí tá istá pôstna disciplína ako na Popolcovú stredu.) 

                Liturgia tohto dňa sa koná popoludní, zvyčajne okolo 15. hodiny a má tri časti: Bohoslužbu slova, uctievanie Kríža a Sväté prijímanie. Na začiatku si kňaz a jeho doprovod ľahnú pred oltárom na zem dolu tvárou (tzv. prostrácia; z lat. prostratio) a zotrvajú chvíľu v tichej modlitbe. Tento úkon bol prevzatý z ceremoniálu byzantského cisárskeho dvora, ale stretávame ho už v Starom zákone. Potom nasleduje modlitba a čítanie piesne o Mojžišovi, kajúci 31. žalm a čítanie o vyvýšenom Veľkňazovi
z Listu Hebrejom. Potom nasledujú pašie podľa Jána, ktoré sa prednesú rovnako ako na Kvetnú nedeľu.

            Po kázni nasledujú tzv. „Veľké prosby“, ktoré nahrádzajú Modlitby veriacich. Ony sú pôvodnou starokresťanskou formou modlitieb, ktoré časom zanikli a zaviedol ich opäť až Druhý vatikánsky koncil. Prednáša ich sám kňaz dodržujúc pôvodnú štruktúru prosieb: za Cirkev, za predstaviteľov štátov, za tých, ktorých trápia rôzne ťažkosti, za všetkých ľudí a za spásu celého sveta. Stará tradičná prax, kedy veriaci na výzvy kľakali a opäť vstávali, sa môže zachovať, ale dnes sa už zväčša nekoná.

            Nasleduje uctievanie kríža: zahalený kríž sa v sprievode prinesie k oltáru, kňaz ho postupne na trikrát odhaľuje a spieva, vždy o tón vyššie, „Hľa, drevo kríža…“, pričom si veriaci zakaždým kľaknú na tichú modlitbu. Po odhalení uctia kríž bozkom kňaz a asistencia a na záver ľud – jednotlivo, alebo z praktických dôvodov spoločne v laviciach. Počas poklony krížu sa spievajú tzv. impropériá (Popule meus, Hagios o Theos – v slov. Ó, ľude môj, ...) Kríž sa potom vystaví k verejnej poklone  až do obradov Veľkonočnej vigílie, kde ho jednotlivo môžu uctiť všetci pokľaknutím, pobozkaním alebo iným vhodným znamením.

Uctievanie kríža pochádza z Jeruzalema a je zachované už od
4. stor. Podáva o tom správu pútnička Silvia Æthéria keď píše, že kresťania sa ráno, podľa nášho počítania o šiestej hodine, schádzali na Golgote, kde uctievali ostatky Kríža a potom od 12. – 15. hod. čítali pašie.

            Po úcte kríža sa oltár prikryje plachtou, prinesie sa Eucharistia vopred konsekrovaná na Zelený štvrtok a po modlitbe Pána sa rozdá veriacim.

            Na záver liturgie sa Sviatosť odnáša do Božieho hrobu na poklonu. Boží hrob je veľmi starého dáta, bol známy v celej Cirkvi, ale dnes sa uchoval len v krajinách strednej Európy (v bývalej Ostrihomskej arcidiecéze – Rakúsko-Uhorsko). Tento zvyk pochádza z Jeruzalema, kde sa kresťania schádzali na miestach spojených s utrpením Pána.

Tu treba pripomenúť, že v Božom hrobe ide o poklonu Najsvätejšej Eucharistie, ktorá je na znak Kristovho pochovania zahalená priesvitným závojom. Socha Kristovho mŕtveho tela uloženého v hrobe slúži len ako obrazová meditácia pri modlitbe. „Boží hrob“ sa zachová až do obradov Vzkriesenia.

Veľkonočná vigília - Slávnosť Pánovho zmŕtvychvstania

             Deň Bielej soboty je dňom smútočného ticha. Cirkev zotrváva pri Pánovom hrobe a rozjíma o jeho utrpení a smrti. Tento deň nemá preto ani vlastné liturgické obrady. Bol, rovnako ako Veľký piatok, dňom pôstu, ktorý je už teraz síce dobrovoľný, ale vrelo sa odporúča.

            Obrady veľkonočnej vigílie, ktoré dnes slávime po západe slnka, ešte aj na konci 4. stor. zaberali celú noc, pričom následná veľkonočná nedeľa nemala vlastnú liturgiu. Skoro sa však objavila prax skončenia pred polnocou, preto sa v nedeľu konala opätovná slávnosť Vzkriesenia. Tieto obrady sa postupom času posúvali najprv na večer, potom na popoludnie, ... až tak, že napokon sa, až do roku 1951, konali na Bielu sobotu ráno.

            Cirkev pri tejto liturgii v bdení očakáva a slávi Kristovo víťazné vzkriesenie. Všetky obrady by sa preto mali konať v noci. Majú tieto časti: bohoslužba svetla (veľkonočnej sviece), bohoslužba slova, krstu a Eucharistie.

            Obsahovo veľmi bohatá liturgia Veľkonočnej vigílie sa začína liturgiou svetla, kde je zapálený a posvätený oheň symbolom Božieho svetla, ktoré nám dáva Boh Otec skrze Krista. Veľkonočná svieca – paškál – je symbolom zmŕtvychvstalého Krista. Z pôvodných dvoch veľkých sviec sa vyvinula jedna, ktorej veľkú pozornosť venuje galikánska liturgia.
Kríž vyrytý do paškálu je znakom smrti na kríži, päť otvorov so vsadenými zrnkami tymiánu zas symbolizuje Kristove rany, ktoré si zachoval aj na oslávenom tele. Písmená alfa a omega a štyri číslice bežného roku znamenajú, že Kristus je Pán času i večnosti, počiatok i koniec všetkého. Procesia s paškálom pripomína Kristove slová: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, bude mať svetlo života.“

Následný veľkonočný chválospev Exultet (veriaci pri ňom stoja a držia v rukách zapálené sviece) je vyvrcholením liturgie svetla a prejav vďaky veriacich za spásu. Prvýkrát sa objavuje v Missale gallicanum vetus (sakramentár z Auxerre, koniec 7. stor.). Autor textu je nám neznámy, ale čerpá z hĺbky Augustínových a Ambrózových myšlienok, aj keď jeho korene sú ešte staršie.

            Liturgia slova je zložená zo siedmych čítaní zo Starého zákona (povinné sú tri; v najkrajnejšom prípade dve, ale vždy sa musí čítať čítanie o prechode cez Červené more) a z dvoch novozákonných – epištoly a evanjelia.

            Po poslednom čítaní zo Starého zákona sa zažnú sviece na oltári a kňaz zaintonuje slávnostné Glória (Sláva Bohu na výsostiach) a počas spevu opäť zaznie organ a rozozvučia sa zvony. Po epištole zas všetci vstanú a nasleduje slávnostné Aleluja, ktoré znova zaznie po vážnych týždňoch pôstneho obdobia. 

            Po liturgii slova nasleduje liturgia krstu, ktorú tvoria Litánie k svätým, ktoré zdôrazňujú, že človek je krstom začlenený do spoločenstva svätých, požehnanie krstnej vody, počas ktorého kňaz trikrát vloží do vody paškál (táto krstná voda sa uchováva počas celého veľkonočného obdobia v krstiteľnici a ňou sa počas celého tohto obdobia krstí). Potom, ak sú kandidáti, nasleduje krst, a obnova krstných sľubov, ktorá bola do tohto obradu začlenená po roku 1951. Po obnove sľubov nasleduje pokropenie krstnou vodou (tzv. asperges), počas ktorého sa spieva Zrel som vodu. Je to stará forma pripomienky krstu, ktorá sa môže konať aj vo všetkých nedeľných omšiach počas roka namiesto úkonu kajúcnosti. 

            Nasleduje liturgia Eucharistie, pričom sa odporúča, aby tí, ktorí boli pokrstení, priniesli obetné dary.

            Na záver eucharistickej obety Veľkonočnej vigílie nasleduje procesia, ktorá sa začne pri hlavnom oltári a je oslavou Kristovho vzkriesenia. Táto je, podobne ako Boží hrob, zachovaná len v krajinách strednej Európy. Môže sa konať aj v nedeľu a sú s ňou spojené úplné odpustky za obvyklých podmienok.

Veľkonočné obdobie

            Na plnšie prežitie takého bohatého obsahu veľkonočného tajomstva je potrebný dlhší čas, preto už kresťanský starovek predĺžil slávenie Veľkej noci na päťdesiat dní – quinquagesima. Má to byť čas radosti a plesania slávený ako jeden deň, ba ako jedna veľká nedeľa.

            Prvých osem dní tohto obdobia tvorí veľkonočnú oktávu. Jej začiatky siahajú až do začiatku 4. stor., ba dokonca až do polovice 3. stor., ako sa dá usudzovať zo zachovaných homílií Asteria Sofistu. Liturgiu oktávy charakterizovalo nielen prežívané veľkonočné tajomstvo, ale aj ohľad na neofytov, tj. novokrstencov. Tento týždeň sa podľa nich volal  aj Bielym týždňom, či Týždňom obnovy. Pôvodne končieval až v nedeľu, ktorá preto niesla názov Nedeľa bielych šiat (lat. Dominica in albis). Od
7. stor. odkladali neofyti biele šaty už v sobotu, čo zodpovedalo presunu slávnosti Vzkriesenia už na Bielu sobotu.           

Symbolickým znakom celého veľkonočného obdobia je paškál, ktorý celý čas stojí pri oltári alebo ambone. Pôsobivé sú čítania tohto obdobia zo Skutkov apoštolov, kde sv. Lukáš opisuje rozvíjajúcu sa Cirkev po Pánovom zmŕtvychvstaní a z Evanjelia svätého Jána, ktorý hovorí o Kristovom zjavovaní sa, o odchode k Otcovi a o zoslaní Ducha Svätého.

            Podľa údajov zo Skutkov apoštolov sa na štyridsiaty deň po Zmŕtvychvstaní slávi Nanebovstúpenie Pána. Táto slávnosť je známa už od. 4. stor. a spomína ju aj sv. Augustín. Spomína ju aj pútnička Silvia Æthéria v Jeruzaleme. 

            Potom sa veriaci pripravujú na prijatie Ducha Svätého, ktoré sa prvýkrát uskutočnilo v čase slávenia židovských sviatkov Turíc, keď Židia ďakovali za úrodu a prvotiny úrody obetovali Bohu. Pre kresťanov sa tieto sviatky stali sviatkami nového Božieho ľudu, preto sa slávnosť Zoslania Ducha Svätého veľmi často nazýva narodeninami Cirkvi. Táto slávnosť je poslednou nedeľou veľkonočného obdobia.

Zostavil Štefan Fábry.