Pokračujeme v úvahách o sv. omši (8.)

Minule:

Sv. omša je tajomstvo

Sprítomnenie našej záchrany

Ježiš – priateľ

Omša – stretnutie Ježišových priateľov

Dnes:

Omša – hostina

Stôl

Ako na hostinu

Akí na hostine 

Rodinná hostina

Možno ste čakali, že vám predstavím omšu hneď ako obetu.

Nie (to bude neskôr)! Tá najzákladnejšie, ale aj najlogickejšia predstava o omši musí vychádzať z oveľa bežnejšej si­tuácie, akou je rodinný stôl, kde sa v tej najzdravšej dôvernosti zišla skupina ľudí, aby si navzájom prejavili lásku.

Omša vznikla presne takto!

Je tu niečo v kostole čo nám to pripomína?

A vďaka Bohu ešte i dnes si omša zachovala aspoň niečo, čo pripomína hostinu: je tu stôl, je tu jedlo, chlieb a víno; sú tu pozvaní. Sv. omša sa v dnešnej dobe našťastie neslávi tak, ako si ju pamätajú najstarší, kedy bol kňaz otočení k nádhernému umeleckému oltáru a za nim si ľud spieval a modlil sa.

Požívanie jedla je samo osebe bežný skutok, nám sa však podarilo pozdvihnúť ho na vyššiu úroveň. Nie je to len požívanie potravín, ale aj stolovanie. Keď sa chceme zísť a osláviť nejakú udalosť, zvyčaj­ne tak robíme pri jedle, je to pre nás prirodzené, preto­že pri jedle sa rozprávame, navzájom si vyjadrujeme lásku, dávame sa jeden druhému. Pri jedle sa dokonca odohrávajú aj dôležité politické rokovania, často sa uzatvárajú obchody, alebo sa disku­tuje o intelektuálnych problémoch.

Raz som počul rozprávať istého diplomata, že tie najdôležitejšie štátne otázky diplomacia často rieši pri hostinách delegácií.

A rovnako je to aj v rodinách.

Keď deti žijú ďaleko a matka ich chce vidieť všetky spolu, hneď jej zíde na um pripraviť pekný obed. Zdá sa, že pri stole, v teplom kruhu rodiny, si všetci viac rozumejú. Ježiš veľmi dobre poznal ľudskú psychológiu, a pre­to založil omšu ako okamih jedla uprostred rodiny, zjednocujúc nás všetkých okolo seba. Preto je bolestný znak dnešnej doby, že rodina si nenájde čas na spoločné stolovanie.

No nestačí sa zastaviť tu, musíme ísť aj ďalej, prísť k väčšej konkrétnosti.

Ak je omša hostina, prináša so sebou špecifické zá­väzky:

  * Na hostinu ideme s radostným srdcom, pretože je to oslava.

Máte o omši takúto predstavu, že je to oslava, na­ozajstná oslava?

Idete tam s radostným srdcom, alebo je to pre vás len ťaživá povinnosť?

Ak ju chápete len ako povinnosť, tak ste ešte neobja­vili omšu; niečo vám chýba, mali by ste sa viac snažiť prekonať vašu ľahostajnosť.

 * Na hostinu sa chodí v slávnostnom oblečení.

Myslite aj na oblečenie! Mám na mysli vnútorné ob­lečenie, pretože Krista nezaujíma to vonkajšie: môžete tam ísť aj v rifliach, Ježišovi Kristovi je to jedno, zaují­ma ho srdce. Ale nezaškodilo by aj úcty. Nepoteší vás ak si niekto dá záležať na zovňajšku keď k vám ide na oslavu? Nebolo niečo na tom, že naši predkovia mali „nedeľné šaty“? Je správne, že chodíme na sv. omšu v montérkach a dokonca roztrhaných (rifle sú montérky)

 * K čomu nás ma viesť skutočnosť, že sa stretávame s Ježišom cez jeho telo a krv?

 Nemôžete byť zahalení egoizmom, pý­chou, telesnosťou. Pred omšou sa musíte prezliecť a dať si slávnostné šaty: slávnostne sa obliecť: hovorím viac o srdci ako o oblečení!

Zvyknite si na hlboké vnútorné očistenie sa pred každou svätou omšou: stretnutie s Kristom si žiada kajúcne srdce. Kto nehodne požíva toto telo a pije túto krv, požíva a pije svoje odsúdenie, kričí svätý Pavol!

Trochu nás na to môžu nasmerovať: Prežehnanie sa svätenou vodou, akt pokánia

 * Na hostinu sa nikdy nechodí s prázdnymi rukami.

Už zdravý rozum káže, a nielen pravidlá slušného správania, že ak nás niekto pozve na hostinu, niečo ho to stojí. To pochopí každý, a tak by sme nikdy nemali prísť s prázdnymi rukami.

Ak neprinesieme nič, znamená to, že medzi nami existuje tichá dohoda: dnes pozývaš ty, zajtra pozývam ja. Aj toto však v určitom zmysle znamená niečo priniesť.

 * Omša predo mňa musí vždy kladie otázku: čo prine­siem Kristovi?

Mali by sme na to myslieť v predchádzajúci večer, alebo ráno, len čo sa zobudíme, pretože dar na nás ne­musí vždy čakať hneď za dverami.

Nebolo by to pekné, ak by som sa napríklad sám se­ba pred omšou odvážne pýtal: „Pane, čo odo mňa chceš? Čo ti na mne prekáža? Daj mi to pochopiť, zjav mi to, pokúsim sa ti dať to, čo odo mňa žiadaš."

  * Na hostinu sa chodí so srdcom otvoreným pre všetkých.

Ak sa dvaja pozvaní spolu nerozprávajú, ak sú me­dzi nimi sváry, buď si odpustia a znova sú priateľmi, alebo sa hostiny nezúčastnia. Zvyčajne je to tak.

Aj na omši by som sa tak mal správať: nemôžem sa omše zúčastniť s nenávisťou a hnevom v srdci, inak mi Kristus na oltári povie: „Nechaj tu svoj dar, ktorý teraz nechcem ani vidieť, a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom."

Pred každou omšou by som sa mal teda pýtať takto: „Je v mojom srdci nenávisť? Chcem odpustiť? Ak je v mojom srdci naozaj nenávisť, musím čestne počkať na prahu kostola, až kým naozaj neodpustím."

A nezabudnite, že nikdy nestačí odpustiť v myšlien­kach: musím odpustiť aj skutkami.

 * Na hostine sa rozpráva a počúva. Neuzatvárame sa do izolujúceho mlčania, ale rozptýlime sa medzi ostatných.

Ak budem ako ostrov, ak sa schovám do svojej ulity, nezapadnem medzi ostatných: potom je lepšie zrieknuť sa oslavy.

Na omši by som sa mal správať takto: musím sa zú­častniť dialógu, nesmiem sa uzatvárať.

 * Počúvať a rozprávať.

Boh sa so mnou rozpráva, nesmie mi uniknúť ani je­diné „a" z jeho slov a musím sa snažiť pochopiť ich vý­znam pre mňa: v Božom slove je vždy obsiahnutý aj osobný význam, vždy sa v ňom odzrkadľuje náš osobný problém, chce to len kus dobrej vôle.

A potom by sme mali aj hovoriť: hovoriť modlitbou, piesňou, vnútorným dialógom s Bohom i s ostatnými.

Na omši nemáme stáť ako stĺpy!

 * Na hostine treba rešpektovať určité pravidlá správa­nia sa, ktoré všetci vyžadujú a dodržiavajú.

Nesprávame sa tu napríklad ako vo vlastnom dome, rešpektujeme požiadavky ostatných: ak všetci spievajú, nerozprávame sa; ak všetci rozprávajú, nezačneme spievať, ak všetci stoja, nebudem sedieť, alebo kľačať.

Ani si napríklad nesadáme, kde sa nám zapáči, tre­ba rešpektovať určitý poriadok. Neposadíme sa na miesto nevesty alebo jej príbuzných. Treba rešpektovať určité zvyky: nesadáme si ani na zem, ani na stôl.

A predovšetkým sa snažíme nepriviesť do pomykova hostiteľa, ale preukazujeme mu svoju náklonnosť, pria­teľstvo, vďačnosť.

Na omši, Kristovej hostine, musíme rešpektovať to, čo žiada. Mali by sme dodržiavať vonkajšie normy, a veľký dôraz treba klásť aj na vnútorné veci.

To najdôležitejšie je napríklad mať srdce plné vďač­nosti: musím si uvedomovať, že omša je Eucharistia, čiže ďakovanie. Vyžaduje vďačnosť: to Kristus mi vychádza v ústrety, aby sa mi daroval, mám sa s ním spo­jiť a priniesť Otcovi vďaku všetkých ľudí za vykúpenie. Kristus mi dáva možnosť vyjadriť spolu s ním, skrze ne­ho a v ňom môj skutok lásky k Otcovi a záväzok, že bu­dem žiť na jeho slávu, prinesiem ho do sveta, milujúc bratov Kristovým srdcom. 

Zhrnutie:

Sv. omša je pamiatkou, ktorá odoláva zubu času, hostina, ktorá pripomína najväčšie udalosti zo života Ježiša.

Sv. omša je rodinná hostina, kde musíme niečo doniesť a byť priateľom so všetkými.

Na sv. omšu je potrebné s pripraviť navonok i srdcom

Sme zjednotení spoločnými gestami i mysľou

Nabudúce:

Sv. omša:

- obetná hostina,

- Večeradlo či Golgota,

- novozákonná Pascha