Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Katechézy o sv. omši – zdá sa , že sú potrebné.

Zhodli sme sa na tom v besede na pohrebe jedného kolegu tento piatok. Na to mi volá kamarát: Nemáš niečo o sv. omši pre birmovancov? Keď v Brezne pán asesor kázal o sv. omši, badal som, že boli veľmi počúvané. Preto každý týždeň na tejto stránke bude zverejnená katechéza na túto tému.

Poklad Cirkvi

Eucharistia je pre Cirkev najväčší poklad. O spovedi sa hovorí, že je to najľudskejšia sviatosť. Eucharistia je Najsvätejšia sviatosť. Lebo je v nej sám Ježiš! Je aj v iných sviatostiach, ale tam je svojou silou, milosťou, účinkovaní. Eucharistia to je on sám.

Eucharistia je vážny problém v Cirkvi, pretože má za ňu obrovskú zodpovednosť. Je to nepredstaviteľné a neuveriteľné! Boh sa dáva v chlebe. Dar a zodpovednosť Cirkvi je tu nesmierna.

Andrea Gasparino: Na­tíska sa mi tvrdenie: naša eucharistická viera je chorá, jej stav je žalostný! A predsa je Eucharistia tým najjem­nejším prejavom lásky Ježiša k nám, k jeho Cirkvi.

Vo Svätom písme čítame: A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti! (Jn 13,1)

Keď Ježiš odovzdáva Eucharistiu Dvanástim, dáva im nepredstaviteľný dar, ktorý narúša všetky schémy a podkopáva všetky koncepcie. Hovorí im: Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného ba­ránka skôr, ako budem trpieť (Lk 22, 15).

Svätý Tomáš Akvinský, ktorý nemal vo zvyku pre­hrešovať sa prehnanými výrokmi (vážil slová na mili­gramy), napísal: Eucharistia je najväčší Kristov zázrak, obdivuhodný dôkaz jeho nesmiernej lásky k ľuďom.

Treba to uznať: čo viac mohol pre nás urobiť okrem svojej smrti, zmŕtvychvstania a daru Ducha Svätého?

Asi by sme mali hovoriť o „eucharistickej láske", aby sme odpovedali na Kristov dar. Ak sa sústredíme na eu­charistickú lásku, vyliečime sa z našej nafúkanosti. To­to je pravdepodobne jediná odpoveď na chlad, ktorý obklopuje Eucharistiu i Cirkev na všetkých úrovniach.

    Je situácia tragická?

Pozrime sa na seba. My sme tu teraz dôležití. Chcete zmerať realitu vášho eucharistického chla­du? Všimnite si, ako vstupujete do kostola, a hneď po­chopíte, či je vo vašom srdci úcta k Eucharistii. Skúmaj­te, kam smerujú vaše oči, keď vstupujete do kostola: K prítomným ľuďom? A ak tam nikto nie je, pozeráte na kvety, sviece, obrazy...? A Ježiš? Pozeráte sa na neho? Kto je Ježiš pre vás? Ako pokľaknete pred bohostánkom – je to vedomé.

Jeden farník: Škoda, že dali preč ten luster. To bolo také pekné! Sklíčka sa otáčali, trblietali...

Skúste si so štipkou logiky predstaviť, že idete na návštevu význačnej osobnosti, dobrého priateľa, ktorý by vás chcel niečím obdariť? Kde, voči komu by ste sa najskôr obracali, na koho smeroval váš pohľad, ku komu by ste išli? Čo poviete na takéto správanie v kostole?

   Ako to vyzerá s nami?

Uvažujme z iného pohľadu. Ak by vás pri­šiel navštíviť váš priateľ a niesol by vám tie najvšemožnejšie dary... a vy by ste ho videli prichádzať... odídete zadným vchodom a necháte toho úbožiaka sa­mého s jeho darmi... Čo poviete na takéto správanie?

A nie sú aj naše prijímania často podobné? On pri­chádza s nekonečným množstvom darov v náručí a my sa pred ním schovávame za svojimi roztržitosťami a ne­chávate ho samého... Je to zahanbujúca nezmyselnosť, ale tak sme si na túto nezmyselnosť zvykli, že ani okom nemihneme pri našich roztržitých svätých omšiach.

Raniero Cantalamessa hovorí: „On prichádza, ale nenachádza nás, pretože my sa ani nechceme nechať nájsť!" Dá sa to ospravedlniť?

   Kde sa stala chyba?

Edward STANIEK na túto tému hovorí svojmu mladému kolegovi:

Rok dušpastierskych skúseností postačí na to, aby si videl rad problémov, ktoré v živote vyzerajú úplne ináč, ako na prednáškach a vo vedeckých diskusiách, ale to je veľmi málo, aby sme videnú skutočnosť dokázali objektívne zhodnotiť a správne spracovať. Uplynie mnoho rokov, kým sa tak stane. Sú veci, s ktorými budeš zápasiť celý život. A keď budeš zomierať, nebudeš vedieť, aké bolo ich najlepšie riešenie.

   Riešenie?

Myslím, že na začiatku si treba uvedomiť, že jestvuje akési nešťastné zdeformovanie programu katechézy, a možno samotnej jeho realizácie, ktorá pri obrovskom vynakladaní síl a prostriedkov zo strany katechizujúcich vydáva znepokojujúco mizivé ovocie. Je jasné, že je to veľmi zložitá vec a treba tu predstaviť mnoho, mnoho elementov. Takýto pokus bol nakoniec vykonaný, ale faktom je, že tzv. pokoncilová „obnova“ katechizácie nedosiahla žiadaný cieľ. V tomto momente sa nechcem dotýkať tejto širokej témy, ale chcem obrátiť pozornosť na dve medzery v katechéze, ktoré sa veľmi nepriaznivo odrážajú v účasti na sv. omši.

   Chyba katechizácie?

Prvou je nedostatok systematického vyučovania mládeže v čítaní Evanjelia. Jednoducho to v programe katechézy nie je. Kresťan je človek, ktorý pozná Evanjelium a žije ho, a v našej kultúre písaného slova pozná vtedy, keď ho vie čítať. Omyl spočíva v tom, že sa všeobecne uvažuje, že stačí vedieť čítať po slovensky, aby sme vedeli čítať Evanjelium. Avšak je to výnimočná kniha, ktorá si vyžaduje, aby sme ovládali dodatočné umenie, to je nielen čítať slová, ale i chápať obsah. Evanjelium sa číta srdcom. Evanjelium je inštrukcia môjho života a treba ho vedieť čítať ako inštrukciu. Evanjelium je príbytkom Krista a treba sa vedieť s Ním v tom príbytku stretnúť. Je to veľmi náročná kniha a zriedka kto sa ju naučí čítať.

   Vedieť čítať evanjelium

Ak nevieme čítať Evanjelium, tak to rozhoduje o tom, že naša účasť na liturgii slova je ľahostajná. A netreba sa tomu diviť. Jednoducho bohatstvo Evanjelia sa všeobecne k poslucháčovi nedostáva. Je to veľmi vážna vec, lebo čítanie Evanjelia tvorí integrálnu časť sv. omše. Nakoniec je to prvá časť, ktorá pripravuje na stretnutie s Kristom v Eucharistii.

Poznať evanjelium – poznať Krista - poznať Eucharistiu

Mnohí si neuvedomujú, že niet ani reči o stretnutí s Kristom v Eucharistii, ak predtým nepríde k stretnutiu s Ním vo vnuknutom slove Svätého Písma. Možno povedať, že v Eucharistii sa Ježiš ukrýva, v Evanjeliu sa zjavuje. Až po stretnutí s Ním, keď sa zjaví, možno Ho objaviť v tajomstve Eucharistie.

Pred nedávnom som sa rozprával s mužom vo veku okolo tridsať rokov na tému jeho odporu k účasti na nedeľnej sv. omši. Udal niekoľko dôvodov, ale sám sa priznal, že najhlavnejším dôvodom je nuda. „Pre mňa – vyznal – je to najnudnejšia hodina v týždni“.

Evanjelium, čiže Dobrá Zvesť, môže byť nudná?

Zjavne tento človek nikdy počas sv. omše tú Radostnú zvesť nepočul. Ale, čia je to vina?

   Príprava na 1. sv. prijímanie.

Druhou medzera v katechéze spočíva vo falošnom chápaní verejnej mienky, čo sa týka prípravy detí na tzv. „prvé sv. prijímanie“. Toto označenie používam prvý a posledný raz. Katechéta, ktorý celú prípravu detí zameria pod uhlom „prvého prijímania“, tým samým dokazuje, že nechápe veľa z tajomstva Eucharistie.

Vlastne by sa to malo volať prvá plnohodnotná účasť na sv. omši. Aby sme si uvedomili, že bez sv. prijímania je neplnohodnotná účasť. Nejde tu o slovičkárenie, ide o podstatu. Dieťa treba pripraviť na prvú plnú účasť na sv. omši. Tak dlho ho nemožno pripustiť k Pánovmu stolu, kým sa nevie zúčastniť na celej sv. omši, dokiaľ nechápe, čo je svätá omša v živote kresťana. Zatiaľ, čo 90% katechizujúcich sa trápi, ako pripraviť dieťa na prijatie Pána Ježiša, tak úplne nevidia nutnosť všestrannej prípravy detí na objavenie bohatstva svätej Obety, aby sa pre túto obetu dokázali vzdať televízneho rána, zábavy, turistiky, aby vedeli a rozumeli, o akú hodnotu tu ide.

   Čo vie priemerný kresťan?

Po súčasnej katechéze veriaci čosi vedia, čo je konsekrovaný Chlieb, ale skoro pravidelne nechápu, čo je svätá Obeta. Stretol som už dokonca takých, ktorí boli v nedeľu na zájazde a žiadali, aby som im udelil sv. prijímanie, pretože nemajú čas, aby stáli v kostole počas celej sv. omše. Je to ich vina? Nie, to je vina náboženskej výchovy. Boli pripravení na sv. prijímanie, ale neboli pripravení na účasť na sv. omši.

   Čo by nám mohlo pomôcť?

Poznáte ďakovné (eucharistické) žalmy?

„Čím sa odvďačím Pánovi za všetko, čo mi dal? Vezmem kalich spásy a budem vzývať meno Pánovo." (Ž 116)

Žalm 111:

„Z celého srdca chcem oslavovať Pána

v zbore spravodlivých i v zhromaždení.

Veľké sú diela Pánove;

nech ich skúmajú všetci, čo majú v nich záľubu.

Nádherné a vznešené sú jeho diela...

Ustanovil pamiatku na svoje obdivuhodné skutky..."

Neplatí to aj o Eucharistii? Nie je pripomienkou všetkých Božích krás? Spomienkou na jeho zázraky? V Eucharistii sa pripomínajú všetky Kristove tajomstvá, aj keď je v popredí utrpenie, smrť, vzkriesenie.

A prečo zanechal spomienku na svoje zázraky? Hľa, ako odpovedá Žalm 111:

„Pán je milosrdný a milostivý.

Pokrm dal tým, čo sa ho boja;

svoju zmluvu má stále na mysli."

Takže asi treba začať vďačnosťou.

Ako možno dosiahnuť eucharistickú lásku?

  • Nevyhnutné je prejsť od vnímania Eucharistie ako predmetu k Eucharistii ako človeku.

Dopustili sme sa zločinu tým, že sme „zvecnili" Eucharistiu. Eucharistiu sme zredukovali na „vec", po­svätnú vec, tú najposvätnejšiu, ale stále len „vec". Počúvate snáď v každom kostole predmodleničky: Nech je zvelebená Sviatosť oltárna (oná, sviatosť oltárna - vec). Je to Človek! Preto je namieste to prirovnanie – príde k nám vzácny hosť a čo my?

 Musíme prejsť od eucharistického formalizmu k ži­vému vzťahu. Počnúc okamihom, keď vchádzate do kostola, až kým nezačne omša a nenastanú vrcholné okamihy slávenia Eucharistie. Ježiš si Eucharistiu predstavoval ako vzťah Ja a Ty.

   Treba začať vedomosťami.

Naša eucharistická viera je chorá, pretože naše ve­domosti o Eucharistii sú nesmierne povrchné. Treba ich oprášiť. Sme takí nevedomí, čo sa týka omše na všet­kých úrovniach: aj vzdelaní ľudia majú často hrozivé medzery vo vedomostiach o Eucharistii.

Je to problém vedomostí, vzdelania. Ak si neprehĺbime naše vedomosti, Eucharistia sa nezachráni: tam je základ problému, len si nič nenahovárajme. Potrebuje­me teologické vzdelanie, eucharistické vzdelanie. Keď chcem postaviť dom, nemôžem začať od strechy. Mu­sím si do hlavy vštepiť nové a hlboké poznatky o omši, až potom môžem dúfať, že sa omša stane pre mňa v mo­jom živote podnetnou.

   Začatie od strechy

Babičky mi často hovorili: Aj ich vodím do kostola na sv. omšu. Nejako nič nepomáha!

V Detve som mal zobrať na naliehanie babičky jej vnuka na 1. sv. prijímanie. Mal byť pripravený. Pýtal som sa ho na základne veci (Poslednú večeru, koho prijme, kedy sa premieňa „oplátka“...) Babička: To sme sa ani my neučili. Ona iba vedela, že je to „svätá oplátka“. Eucharistiu brala ako vec – aj keď svätú.

   Čo hneď teraz?

Nebojte sa prijať konkrétne a rázne rozhodnutia, za ktoré budete vytrvalo bojovať. Medzi naliehavé rozhodnutia patria tieto:

- nikdy žiadna Eucharistia bez prípravy; (uvedomiť si hneď pri vstupe do kostola prítomnosť Pána, uvedomiť si, že budem mať tu česť prijať ho, urobiť si duchovné sv. prijímanie – o tom budeme ešte hovoriť. myslieť na to i pri ruženci – prijmeme toho o ktorom pri ňom meditujeme...)

- Je aj vzdialená príprava – myslieť na stretnutie s Pánom pri rannej modlitbe... Samozrejme život podľa Ježiša.

- nikdy žiadna Eucharistia bez toho, že by som si prečítal aspoň čítania; (pri sv. omši je to splnené – ale myslíme na to, že toho o ktorom hovorí Božie slovo prijmem?)

- nikdy žiadna Eucharistia s prázdnymi rukami.

Ide o liturgickú normu diktovanú Bohom už od Exodu, nesmierne múdru a starodávnu normu liturgického života, ktorá sa ešte stále veľmi zanedbáva:

„Izrael, nepostavíš sa pred tvár svojho Boha s prázd­nymi rukami."

Zákaz pristupovať k Eucharistii s prázdnymi rukami znamená zamerať sa na okamih premenenia a naučiť sa prinášať na oltár nejaké veľké utrpenie sveta, Cirkvi, priateľov, známych. Formálne sa prináša aj eucharistický pôst – to je však skutočne len symbolické.

Zhrnutie:

Eucharistia je pre Cirkev najväčší poklad. Cíti za ňu zodpovednosť.

Vidíme eucharistický chlad.

Potreba správneho katechizovania.

Ako možno dosiahnuť eucharistickú lásku?

- vnímania Eucharistiu nie ako predmetu

- prejsť od eucharistického formalizmu k ži­vému vzťahu.

- treba prehĺbiť vedomosti

Nabudúce:

Prečo sú „veriaci“ čo najďalej od oltára; Účasť na omši cez rádio či TV; Aby sme si rozumeli v slovách