Sk 7, 51 – 8, 1a, Jn 6, 30-35
Na hodinách latinčiny nás morili s časom minulým a ešte „minulejším“ (Konjunktiv plusquamperfektum).
To mi napadlo pri prečítaní dnešného evanjelia.
Zaznelo tam vyjadrenie Pána Ježiša: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.“ My poďme teraz nie viac do minulosti, ale z pohľadu dnešného príbehu do budúcnosti o pár týždňov a pripomeňme si Poslednú večeru. Pavol ju popisuje takto: Veď ja som od Pána prijal, čo som vám aj odovzdal, že Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb, vzdával vďaky, lámal ho a povedal: "Toto je moje telo, ktoré je pre vás; toto robte na moju pamiatku." Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: "Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi. Toto robte, kedykoľvek ho budete piť na moju pamiatku." (1Kor 11:23-25)
Pre nás je to dávna minulosť. Delia nás od nej dve tisícročia. Dôležitejšie je to, že Ježiš túto udalosť sprítomňuje pri každej sv. omši.
A najdôležitejšie je to, že spomínaná minulosť sa realizuje v prítomnosti a dáva nám budúcnosť! Zvážme preto cenu tohto daru, nezabúdajme, že na druhý deň po Poslednej večeri na kríži Ježiš odovzdal svoj život. Aká nákladná láska je byť chlebom na našej ceste aby nám Ježiš mohol dať silu v našich skúškach.
Ježišovi vtedy povedali: „Pane, vždy nám dávaj taký chlieb.“ Mali by sme sa k nim pridať.
Turzovka – Vršek, 20.4.2021